Pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima, (Mill.) Swingle 1916)

Identita

Pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima (Mill.) Swingle, 1916) je veľmi rýchlo rastúci opadavý strom z čeľade Simaroubaceae. Pochádza z miernych lesov severnej a strednej Číny, Taiwanu a severu Kórey. Tým sa odlišuje od ostatných druhov rodu Ailanthus, ktorých areály sa viažu na tropický pás. ^{1 5}

Latinské druhové meno altissima znamená „najvyšší“ a pripomína výšku až 27 m dosahovanú za niekoľko desaťročí. Francúzske mená frêne puant a faux vernis du Japon odkazujú na nepríjemný pach po pošúchaní a na niekdajšiu záhradnícku zámenu s druhom Toxicodendron vernicifluum. Semená tejto druhej dreviny sa v 18. storočí dostali do Európy pomiešané so semenami pajaseňa. ⁶

Poznávacie znaky

Dospelý pajaseň bežne dosahuje 17 až 27 m a priemer kmeňa približne 1 m. Hladká svetlosivá kôra vekom mierne praská. Silné červenkasté konáriky majú lenticely a veľké srdcovité jazvy po listoch. Tieto znaky dopĺňajú mohutný vzrast aj v období, keď strom nemá listy. ^{6 2}

Nepárno perovito zložené listy sú dlhé 30 až 90 cm a nesú 11 až 41 kopijovitých lístkov usporiadaných v pároch. Na báze každého lístka sú dva až štyri zuby, každý so žliazkou. Tento znak odlišuje pajaseň od sumachov s pravidelne zúbkatým okrajom po celej dĺžke. Všetky pošúchané časti výrazne páchnu, často sa prirovnávajú k skazeným arašidom alebo kešu. ^{6 4}

Strom je dvojdomý. Drobné zelenožlté až červenkasté kvety sú v metlinách dlhých až 50 cm na koncoch mladých výhonkov. Samčie jedince tvoria troj- až štvornásobok počtu kvetov oproti samičím, počas kvitnutia však aj silnejšie zapáchajú. ⁶

Užitočná taxonómia

Vedecké pomenovanie pajaseňa sprevádzali dlhodobé zámeny. Jezuita Pierre Nicolas Le Chéron d’Incarville poslal rastlinu v roku 1743 z Pekingu do Paríža. Traja európski botanici ju opísali pod tromi menami, kým René Desfontaines v roku 1788 po preskúmaní krídlatých plodov nepoužil meno Ailanthus glandulosa. Dnešnú kombináciu Ailanthus altissima ustálil v roku 1916 Walter T. Swingle. Do Desfontainesovho rodu presunul druh, ktorý Philip Miller v roku 1768 opísal ako Toxicodendron altissimum Mill. ^{1 6}

Popri nominátnej variete sa uvádzajú dve botanické variety: Ailanthus altissima var. sutchuenensis (Dode) Rehder & E.H.Wilson z Číny a Vietnamu a Ailanthus altissima var. tanakae (Hayata) Kaneh. & Sasaki, endemit náhorných oblastí severného Taiwanu. Varietu tanakae hodnotí IUCN ako ohrozenú: jej taiwanské stanovištia miznú pri výstavbe, hoci druh ako celok sa v iných častiach sveta nekontrolovane šíri. ¹

Stanovište a rozšírenie

Na pôvodných stanovištiach rastie pajaseň v nížinách aj stredných horských polohách. Vyhovujú mu pôdy bohaté na zásadité látky a dusík. Uprednostňuje lesné medzery a plochy narušené búrkami alebo hmyzom požierajúcim listy. Správa sa teda ako pionierska drevina, ktorá rýchlo obsadzuje čerstvo obnaženú pôdu. ^{6 5}

Európske pestovanie sa začalo po zavlečení v roku 1743; v 19. storočí sa pajaseň rozšíril ako okrasný strom. Dnes je zdomácnený takmer na všetkých kontinentoch. Znáša sucho, pH až 4,1, znečistené ovzdušie aj výpary oxidu siričitého. To vysvetľuje jeho úspech v mestách: nemecká štúdia ho zaznamenala v 92 % husto zastavaných častí Berlína, oproti iba 3 % mimo mesta. ^{6 3}

Od roku 2019 je Ailanthus altissima na zozname inváznych nepôvodných druhov vzbudzujúcich obavy Európskej únie. Zaradenie zakazuje úmyselnú výsadbu, prepravu a obchodovanie vo všetkých členských štátoch. Vo Francúzsku je druh pevne usadený v lese Fontainebleau, v Landes a na stredomorskom pobreží. ⁸

Životný cyklus a rozmnožovanie

V južnej časti areálu začína kvitnutie v polovici apríla, severnejšie pokračuje až do júla. Po opelení samičie stromy vytvárajú vajcovité semená uložené v hnedej či červenkastej krídlatej nažke dlhej 2,5 cm. Koniec plodu je skrutkovito stočený, čo uľahčuje šírenie vetrom. Jediný strom dokáže za sezónu vytvoriť niekoľko stotisíc takýchto plodov. ⁶

Rast pajaseňa patrí k najrýchlejším medzi drevinami mierneho pásma: počas prvých štyroch rokov pribúda 1 až 2 m ročne. Jedinec žije pomerne krátko, málokedy dlhšie než 50 rokov, no vďaka mimoriadnej tvorbe koreňových výmladkov pretrváva oveľa dlhšie. Odrezanie kmeňa okamžite podnecuje silný rast z nepoškodených koreňov, a preto samotný výrub populáciu neodstráni. ⁶

Využitie a riziká

Chov priadkovca Samia cynthia, ktorého zámotky poskytujú menej jemný, ale odolný hodváb nazývaný ailantine, sa praktizoval v Číne pred zavedením do Európy v roku 1856. Európske pokusy sa týkali údolia Rhôny a Cévennes. Kôra a korene pajaseňa sa naďalej využívajú v tradičnej čínskej medicíne ako sťahujúci prostriedok. ^{6 9}

V kôre a koreňoch je sústredená alelopatická látka ailantón. Potláča klíčenie a rast mnohých iných rastlín. Tento mechanizmus čiastočne vysvetľuje, prečo pajaseň vytvára husté porasty, v ktorých prežíva len málo ďalších druhov. Jeho konkurenčná sila teda nespočíva iba v rýchlosti rastu a zatienení okolia. ⁶

Toxicita pri požití je u človeka nízka a nedostatočne zdokumentovaná. Miazga však obsahuje dráždivý chinón a zlúčeniny príbuzné ailantónu, ktoré môžu vyvolať kontaktnú dermatitídu. Hlásená bola najmä pri opakovanej expozícii. RHS uvádza aj dráždenie kože psov pri kontakte s rastlinou. ^{6 2}

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Mimo Číny sa vyskytuje iba málo kultivarov. Erythrocarpa má jasne červené krídlaté plody, Hongye červené jarné listy a zberateľská Pendulifolia výrazne dlhšie previsnuté listy. Metro je samčia selekcia s užšou korunou, predstavovaná ako o niečo menej invázna než divý typ. To však nemení platné pravidlá týkajúce sa druhu.

Najčastejšie sa mladý pajaseň zamieňa so sumachom pálkovým (Rhus typhina), ktorého olistenie vyzerá veľmi podobne. Sumach má okraj lístkov výrazne zúbkatý po celej dĺžke; pajaseň iba niekoľko žliazkatých zubov pri báze. Dospelý sumach málokedy presahuje päť metrov, kým pajaseň môže prerásť dvadsať metrov. ⁷

Možné sú aj zámeny s druhmi Toona sinensis, Toxicodendron vernicifluum a mladými orechmi, napríklad Juglans nigra. Podobný môže byť aj jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), ktorý sa pozná podľa čiernych púčikov a nepárno perovitých listov s najviac šiestimi pármi lístkov. Pri týchto zámenách zostávajú najspoľahlivejšími opornými bodmi vedecké meno a pach po pošúchaní. ^{7 4}

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Ailanthus altissima (Mill.) Swingle
• Royal Horticultural Society, Ailanthus altissima, pajaseň žliazkatý
• Missouri Botanical Garden, Ailanthus altissima
• NC State Extension, Ailanthus altissima, pajaseň žliazkatý
• INPN / MNHN, Ailanthus altissima (Mill.) Swingle, 1916 (cd_nom 80824)
• Collin & Dumas, 2009, Čo vieme o pajaseni (Ailanthus altissima)?, Revue forestière française
• Info Flora, Švajčiarsko, pajaseň žliazkatý, Ailanthus altissima
• Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2019/1262, aktualizácia únijného zoznamu inváznych nepôvodných druhov
• Plants For A Future, Ailanthus altissima