Cist montpelliersky (Cistus monspeliensis, )


+30© fotografia
- fotografia 1 — (c) Krzysztof Golik, some rights reserved (CC BY-SA) · cc-by-sa · iNaturalist Taxon
- fotografia 2 — Andra Waagmeester · cc0 · iNaturalist
- fotografia 3 — Philip Precey · cc0 · iNaturalist
Cist montpelliersky (Cistus monspeliensis) je vždyzelený stredomorský ker z čeľade Cistaceae s úzkymi drsnými a lepkavými listami. Koncom jari sa na ňom postupne otvárajú malé biele kvety.
Čítať ďalejCist montpelliersky
Stephanocarpus monspeliensis, Cistus affinis a Cistus collinus
Umiestnite na plné slnko s intenzívnym priamym svetlom po celý deň.
Plné slnko, teplé a chránené stanovište.


© fotografia
(c) Krzysztof Golik, some rights reserved (CC BY-SA) · cc-by-sa
Andra Waagmeester · cc0
Philip Precey · cc0
Taken May 22, 2014 by Tela Botanica − Michel GAU (cc-by-sa)
Taken Apr 13, 2013 by Tela Botanica − Daniel Barthelemy (cc-by-sa)
Taken Feb 20, 2013 by Tela Botanica − Yoan MARTIN (cc-by-sa)
Taken Aug 22, 2020 by maire sofia (cc-by-sa)
Taken May 1, 2018 by Francesc Riudavets (cc-by-sa)
Celosvetové rozšírenie
Pôvodný v Makaronézii a Stredomorí; introdukovaný v Kalifornii.
- Pôvodná2
- Introdukovaná1
- Stredomorská časť Francúzska
- Korzika
- Kalifornia
Šesťuholníky: regióny, kde sa rastlina vyskytuje. Zelené body: pôvodný areál.1
Identita
Cist montpelliersky (Cistus monspeliensis L., 1753) spája úzke lepkavé listy s malými bielymi kvetmi. Tento vždyzelený ker patrí do čeľade Cistaceae a radu Malvales. Jeho meno pripomína Montpellier, prirodzený areál však ďaleko presahuje tento región. Zahŕňa Makaronéziu a veľkú časť Stredomoria, preto názov netreba chápať ako obmedzenie pôvodu iba na okolie jedného mesta. 13
Cist montpelliersky si zachováva krovitý vzrast. V kultúre sa uvádza výška 50 až 100 cm a šírka 100 až 150 cm. Pri výsadbe si šírka zaslúži rovnakú pozornosť ako výška: mladý kompaktný jedinec môže postupne zabrať podstatnú časť menšieho lemu záhona. Tieto záhradnícke rozmery neopisujú všetky jedince vo voľnej prírode. Rozmer práve zakúpenej rastliny preto nie je konečným údajom pre rozostupy. 4
Poznávacie znaky
Sediace listy s troma žilkami umožňujú rozpoznať cist montpelliersky aj mimo kvitnutia. Sú čiarkovité až kopijovité, s drsným sieťovito žilnatým povrchom a zvinutými okrajmi. Konáriky, kvetné stopky a kalichy sú chlpaté a lepkavé. Tmavozelené olistenie odlišuje tento cist od všeobecnej predstavy striebristosivých stredomorských krov. Pri určovaní treba sledovať skutočný povrch listov, nie iba očakávanú farbu. 34
Kvety majú priemer 2 až 3 cm a päť bielych korunných lupienkov. Malá žltá oblasť na ich báze môže vytvárať prstenec okolo žltých tyčiniek. Aj púčiky sú chlpaté. Kvety rastú v drobných skupinách po dvoch až ôsmich, obrátených na rovnakú stranu osi. Spojenie úzkych listov s malými kvetmi umožňuje presnejšie určenie než samotná biela farba koruny. 63
Užitočná taxonómia
Meno Cistus monspeliensis publikoval Linné v roku 1753 v prvom zväzku Species Plantarum na strane 524. Toto meno zostáva prijaté. Skratka „L.“ označuje autora botanického mena, nie kultivar ani geografický údaj. Úplné vedecké meno pomáha predísť nejednoznačnosti štítkov, na ktorých sa uvádza iba všeobecné označenie biely cist. Samotná farba kvetov totiž nevyjadruje všetky znaky druhu. 21
K druhu sa viaže viacero starých mien vrátane Stephanocarpus monspeliensis (L.) Spach, Cistus affinis Bertol. ex Guss. a Cistus collinus Salisb.. Synonymum nemusí predstavovať inú rastlinu, ktorú treba kúpiť osobitne. Naopak, početné hybridy cistov nemožno určiť iba podľa toho, že sa medzi ich predkami nachádza tento druh. Treba rozlišovať historické mená a skutočne odlišné hybridné rastliny. 12
Stanovište a rozšírenie
Garigy, makchie a suché svahy sú prirodzeným prostredím cistu montpellierskeho. Vo Francúzsku rastie v Provensalsku, Languedocu, Roussillone a na Korzike; zasahuje až do Aveyronu, Tarnu a Tarn-et-Garonne. Plytká alebo chudobná pôda jeho vývoju nebráni. Pri pestovaní v záhrade záleží na plnom slnku a odtoku vody viac než na vysokej úrodnosti pôdy. 34
Na červenom zozname flóry metropolitného Francúzska je tento cist hodnotený ako najmenej ohrozený druh. Regionálne červené zoznamy ho však v Midi-Pyrénées pokladajú za takmer ohrozený a v Poitou-Charentes za ohrozený. Tieto rozdielne hodnotenia zostávajú viazané na príslušné územie; regionálna kategória sa nemá prenášať na celý areál. 7
Pôvodný areál zahŕňa najmä Pyrenejský polostrov, Kanárske ostrovy, Madeiru, južné Francúzsko a viaceré stredomorské územia severnej Afriky a Európy. Kalifornia patrí medzi územia introdukcie. Druh pôvodný vo Francúzsku môže byť na inom kontinente introdukovaný: oba statusy sa týkajú odlišných miest. Ani meno odkazujúce na Montpellier teda nestačí na určenie pôvodu konkrétnej populácie. 1
Životný cyklus a rozmnožovanie
Vo Francúzsku cist montpelliersky kvitne predovšetkým v máji a júni. Tak ako pri ostatných cistoch, jednotlivý kvet vydrží iba jeden deň, ale postupne sa otvárajúce púčiky predlžujú kvitnúci vzhľad kra. Opadnutie korunných lupienkov po dni preto nemusí signalizovať problém s polievaním. Plodom je tobolka rozdelená na päť puzdier a zakrytá kalichom. 364
Na výsev sa používajú zrelé semená; v lete možno odoberať odrezky z mäkkých výhonkov. Odrezky umožňujú zachovať vlastnosti záhradníckeho výberu, kým potomstvo zo semien sa môže od materskej rastliny líšiť. Pri oboch spôsoboch mladé rastliny rastú rýchlo a bohato kvitnú už počas druhého leta. Voľba metódy preto závisí aj od potreby zachovať konkrétne vlastnosti vybraného jedinca. 45
Využitie a riziká
Priepustná pôda je prvou podmienkou úspešného pestovania cistu montpellierskeho. Vyberte slnečné chránené miesto; vhodná môže byť skalka alebo štrkový záhon. Druh zvyčajne znáša vápenatý podklad, no veľmi kriedová pôda môže spôsobiť chlorózu. Uvádzaná odolnosť voči suchu neruší potrebu vody pri mladej rastline, ktorá ešte nemá dostatočne vyvinuté korene. 4
Ujatý cist zle znáša silný rez do starého dreva. Vhodnejšie je vopred počítať s jeho priestorom a zásahy obmedziť na konce výhonkov a odumreté časti. 5 Žiadne toxikologické údaje neumožňujú vyhlásiť tento druh za bezpečný pre človeka alebo zvieratá. Zostáva okrasným krom bez odporúčaného potravinového využitia. Aromatické alebo lepkavé listy nepredstavujú skúšku jedlosti.
Odrody, zámeny a príbuzné rastliny
Výber ‘Vicar’s Mead’ má jemne žlté korunné lupienky namiesto obvyklej bielej farby druhu. Ide o záhradnícke meno, nie o meno odlišného druhu. Rastlinu predávanú pod týmto označením preto treba porovnať s opisom kultivaru. Nemožno ju hneď vylúčiť iba preto, že jej kvety nie sú biele, ak farebný rozdiel zodpovedá práve uvedenému výberu. 5
Svetlé kvety má viacero cistov. Na rozpoznanie montpellierskeho treba spoločne overiť úzke listy bez zreteľnej stopky, tri pozdĺžne žilky a skupiny drobných kvetov. Fotografia samotnej koruny vynecháva najlepšie určovacie znaky. Miskovité kvety s piatimi korunnými lupienkami a protistojné listy pomáhajú určiť rod; detaily listov a súkvetia umožňujú pokračovať až k určeniu druhu. 346
Hlavné zdroje
Meno Cistus monspeliensis L., publikované v roku 1753, prepája staršie opisy cistu montpellierskeho s jeho súčasnou botanickou identitou. 2
Časté otázky
Ako rozpoznať cist montpelliersky?
Jeho úzke listy bez zreteľnej stopky majú tri žilky a drsný lepkavý povrch; kvety sú biele.
Treba starý cist silno zrezať?
Nie. Cisty zle reagujú na rez do starého dreva. Ľahký rez po odkvitnutí stačí na skrátenie koncov výhonkov.
Znáša cist montpelliersky sucho?
Áno, po ujatí v priepustnej pôde. Mladé rastliny a jedince v kvetináčoch vyžadujú osobitné sledovanie.
Ak si nie ste istí toxicitou rastliny, poraďte sa s botanikom alebo veterinárom.