Japanese anemone (Eriocapitella hupehensis, (É.Lemoine) Christenh. & Byng 2018)

Eriocapitella hupehensis je trváca bylina z čeľade Ranunculaceae, pôvodom zo strednej Číny a východných Himalájí, dlho zaraďovaná do rodu Anemone. Od konca leta do prvých mrazov nesú jej vzpriamené stonky kvety bez korunných lupienkov, s ružovými, purpurovými alebo bielymi kališnými lístkami okolo žiarivožltých tyčiniek. Nadzemné časti v zime odumierajú a na jar opäť vyrastajú z plazivého podzemku.

Čítať ďalej
Vedecký názovEriocapitella hupehensis
RodEriocapitella
RadRanunculales

Japanese anemone a Chinese anemone

Identita
Toxicita
Pri požití jedovatá (protoanemonín)
Náročnosť údržby
Nízka
Typ rastliny
Bylinná trvalka · Kvitnúca trvalka
Typ listov
Opadavý
Dĺžka života
Trvalka
Krajina pôvodu
ČínaTaiwanNepálIndiaMjanmarsko
Biotop
Trávnaté svahy a horské lúky, okraje svetlých lesov, brehy riek a vlhké priekopy vo výške 400–2 600 m
Sezónnosť
Kvitnutie
LetoJeseň
Rast
Vegetačný pokoj
Zimný odpočinok
Rýchlosť rastu
5/10
Čas dozrievania
Trs sa ujme za 2 až 3 roky, potom naplno kvitne
Rozmnožovanie
Delenie, Koreňový odrezok, Výsev
Klíma a voda
Teplota
Mrazuvzdornosť
Odolnosť voči vetru
Nízka, kvetné stonky sa pri silnom vetre lámu
Vlhkosť
50–70 %
Polievanie
Veľmi málo
Málo
Stredne
Veľa
Veľmi veľa
Odolnosť voči suchu
Nie
Pôda
pH pôdy
Typy pôdy
Výživná pôda, Vlhká chladná pôda, Priepustná pôda
Slaná pôda
Netolerovaná
Svetlo a umiestnenie
Svetelná expozícia

Doprajte jej veľa rozptýleného svetla bez priameho slnka na listoch.

Ľahký polotieň až mierne slnko, chrániť pred páľavou popoludní
Exteriér
Vidiecka záhrada, Kvetinový okrajový záhon, Okraj lesa
Kvetináče
Pálená hlina, Veľký kvetináč
Vzhľad
Výška30–120 cmŠírka30–60 cm
Listy
Zelená
Kvety
RužováFialováBielaVeľkosť4–6 cm
Plody
Hnedá
Kôra
Zelená

Celosvetové rozšírenie

Pôvodný areál Eriocapitella hupehensis siaha od východných Himalájí (Nepál, Ásam) po strednú a južnú Čínu, Taiwan a Mjanmarsko. Druh bol zavlečený do Kórey, pobaltských krajín, Ekvádoru a Nemecka. Dnes sa pestuje ako okrasná rastlina vo väčšine oblastí mierneho pásma.

  • Pôvodná5
  • Introdukovaná3
  • Čína
  • Taiwan
  • Nepál
  • India
  • Mjanmarsko
  • Južná Kórea
  • Nemecko
  • Ekvádor

Šesťuholníky: regióny, kde sa rastlina vyskytuje. Zelené body: pôvodný areál.1

Identita

Eriocapitella hupehensis (Eriocapitella hupehensis (É.Lemoine) Christenh. & Byng, 2018) je trváca bylina rodu Eriocapitella z čeľade Ranunculaceae. V angličtine sa označuje aj ako Japanese anemone či Chinese anemone. Druh bol dlho súčasťou rodu Anemone, z ktorého ho v roku 2018 pri prepracovaní klasifikácie iskerníkovitých vyčlenili botanici Maarten Christenhusz a James Byng. 1 2

Rodové meno Eriocapitella spája grécke erion, vlna, s latinským capitellum, hlavička. Odkazuje na páperisté nažky, ktoré po odkvitnutí pokrývajú stred kvetu. Prívlastok hupehensis znamená „z provincie Chu-pej“ v strednej Číne, kde bola rastlina zbieraná pred opisom francúzskeho škôlkara Émila Lemoina v roku 1908. Označenie japonská veternica preto nevyjadruje pôvod: rastlina pochádza z Číny a v Japonsku sa iba skoro začala pestovať. 6

Poznávacie znaky

Trs Eriocapitella hupehensis tvorí 3 až 5 prízemných trojpočetných listov na stopkách dlhých 5 až 35 cm. Vzpriamené kvetné stonky bežne dorastajú do 30 až 100 cm, podľa kultivaru niekedy až do 120 cm. Približne v polovici výšky nesú praslen troch listeňov. 3 5

Kvety s priemerom asi 4 až 6 cm nemajú pravé korunné lupienky. Ich úlohu preberá 5 ružových, purpurových alebo bielych kališných lístkov, ktoré obklopujú žiarivožltý stred s početnými tyčinkami a viac než 100 drobnými piestikmi. Chýbajúce korunné lupienky odlišujú rod Eriocapitella od mnohých okrasných iskerníkovitých, napríklad iskerníkov, ktorým farebné lupienky po rozkvitnutí zostávajú. Plnokveté a poloplné kultivary môžu mať až približne dvadsať kališných lístkov. Z piestikov po odkvitnutí vznikajú malé vajcovité nažky s vlnatými chlpmi, usporiadané do nápadnej vatovitej hlávky. 6 3

Neskoré kvitnutie trvá od záveru leta do prvých mrazov, podľa podnebia od júla do októbra. Druh preto patrí medzi jesenné veternice spolu s Eriocapitella japonica, E. tomentosa, E. vitifolia a ich krížencom E. × hybrida. 4

Užitočná taxonómia

POWO dnes prijíma meno Eriocapitella hupehensis, v záhradníckych katalógoch však naďalej prevažuje staršie Anemone hupehensis. Bazionym Anemone japonica var. hupehensis É.Lemoine vyšiel v roku 1908. Ten istý autor rastlinu už v roku 1910 povýšil na samostatný druh. 1 2

V botanickej literatúre sa uvádzajú aj ďalšie synonymá:

  • Anemone hupehensis (É.Lemoine) É.Lemoine, synonymné meno;
  • Anemone hupehensis f. alba W.T.Wang, synonymné meno;
  • Anemone matsudae (Yamam.) Tamura, synonymné meno;
  • Eriocapitella vitifolia var. matsudae (Yamam.) Nakai, synonymné meno;

Zámeny často vyvoláva meno variety japonica. Rastlina kedysi označovaná ako Anemone hupehensis var. japonica sa dnes v POWO zaraďuje medzi synonymá Eriocapitella japonica. Ide o samostatný druh, nie iba o varietu E. hupehensis. 1

Stanovište a rozšírenie

Domovinou druhu sú východné Himaláje (Nepál, Ásam), stredná a južná Čína, Taiwan a Mjanmarsko. V Číne rastie najmä v provinciách Šen-si, Chu-pej, S’-čchuan, Jün-nan a v niekoľkých južných provinciách. 6 1

Na prirodzených stanovištiach osídľuje trávnaté svahy, horské lúky, okraje svetlých lesov a riečne brehy vo výške 400 až 2 600 m podľa populácie. POWO zaznamenáva aj zavlečenie do Ekvádoru a Nemecka a zdomácnenie v Kórei a pobaltských krajinách. 1 6

V Číne sa pestuje stáročia, pravdepodobne už od dynastie Tchang. Poloplná forma unikla zo záhrad a pred niekoľkými storočiami sa rozšírila do Japonska a Kórey. Tento zdomácnený potomok, dnes uznávaný ako samostatná Eriocapitella japonica, je jedným z rodičov záhradného kríženca E. × hybrida. Živú rastlinu priniesol do Európy až v roku 1844 škótsky botanik Robert Fortune, ktorý ju v Číne videl vysadenú pri hroboch. 7

Životný cyklus a rozmnožovanie

Podzemnú základňu trsu tvorí plazivý podzemok, ktorý sa každým rokom rozrastá. Nadzemné časti v zime úplne odumrú a nasledujúcu jar znovu vyrašia z podzemných zásob. Mladý trs v prvom roku kvitne málo, pretože ešte nie je dostatočne zakorenený. Do plného kvitnutia zvyčajne dorastie za 2 až 3 roky. 4

Najčastejšie sa rozmnožuje delením trsov na jar alebo koncom jesene, prípadne koreňovými odrezkami odoberanými v rovnakom období. Z úlomku podzemku dokáže obnoviť celú rastlinu, a preto sa v bohatej pôde bez obmedzenia môže príliš rozrastať. Výsev je možný, no v kultúre sa využíva zriedka pre pomalé a nepravidelné klíčenie. 3

Využitie a riziká

Okrasné využitie zahŕňa svieže okraje záhonov, vidiecke záhrady, tienisté lesné okraje aj rezané kvety. RHS odporúča druh aj do častí záhrady priaznivých pre živočíchy. Od konca leta do prvých mrazov poskytuje opeľovačom nektár a peľ v čase, keď už kvitne málo iných trvaliek. 3 4

Podobne ako väčšina iskerníkovitých obsahuje Eriocapitella hupehensis protoanemonín, dráždivú látku uvoľňovanú čerstvou šťavou pri poškodení tkanív. Požitie dráždi ústa a spôsobuje mierne tráviace ťažkosti. Kontakt so šťavou môže u ľudí aj domácich zvierat vyvolať zápal kože. Missouri Botanical Garden označuje celú rastlinu za jedovatú pri požití. 6 5

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Trvalé záhradnícke uznanie získalo viacero kultivarov. 'Hadspen Abundance' a 'Bowles’s Pink' dostali ocenenie Award of Garden Merit od RHS. Dobre zdokumentované sú aj 'Praecox', kvitnúci už od konca júla, a 'Superba' s poloplnými levanduľovoružovými kvetmi, zahrnuté do skúšok Chicago Botanic Garden. 8 7 9

Často sa zamieňa s podobne vyzerajúcim samostatným druhom Eriocapitella japonica a záhradným krížencom Eriocapitella × hybrida. Všetky sa predávajú pod všeobecným označením japonská veternica bez rozlíšenia druhu. Takáto menovka neurčuje, ktorá rastlina je v nádobe. Na rozlíšenie E. hupehensis, E. japonica a E. × hybrida je potrebné celé vedecké meno vrátane autora. 4

Hlavné zdroje

Časté otázky

Pochádza Eriocapitella hupehensis z Japonska?

Nie. Napriek rozšírenému označeniu japonská veternica pochádza zo strednej Číny a východných Himalájí. V Japonsku sa iba začala skoro pestovať, kým ju Robert Fortune v roku 1844 priniesol do Európy.

Je Eriocapitella hupehensis jedovatá?

Áno, podobne ako väčšina iskerníkovitých rastlín. Čerstvá šťava obsahuje protoanemonín, ktorý pri požití dráždi ústa a tráviacu sústavu. Pri kontakte môže u ľudí aj domácich zvierat vyvolať zápal kože.

Prečo Eriocapitella hupehensis nekvitne?

Často kvitne až v druhom alebo treťom roku, keď sa trs dobre ujme. Kvitnutie odďaľuje aj priveľký tieň alebo príliš suchá pôda v lete.

Ako rozdeliť trs Eriocapitella hupehensis?

Na jar alebo koncom jesene odoberte úlomok podzemku a hneď ho vysaďte do sviežej, bohatej pôdy. Na vznik novej rastliny stačí aj kúsok koreňa.

Čím sa líši Eriocapitella hupehensis od Eriocapitella × hybrida?

Eriocapitella × hybrida je záhradný kríženec, na ktorého vzniku sa podieľali E. hupehensis a E. vitifolia. E. hupehensis je samostatný voľne rastúci druh pôvodný v Číne a Himalájach.

Môže sa Eriocapitella hupehensis príliš rozrásť?

V bohatej, sviežej pôde áno, pretože sa jej plazivý podzemok každým rokom rýchlo rozširuje. Aj malý úlomok ponechaný v zemi po delení môže vytvoriť nový trs.

Kam vysadiť Eriocapitella hupehensis v záhrade?

Hodí sa na svieže okraje záhonov, tienisté lesné okraje a do prírodne pôsobiacich vidieckych záhrad, do ľahkého polotieňa a bohatej pôdy. Kvitne od leta do prvých mrazov a dopĺňa jesenné záhony.

Podobné rastliny

Ak si nie ste istí toxicitou rastliny, poraďte sa s botanikom alebo veterinárom.