Jaseň pensylvánsky (Fraxinus pennsylvanica, Marshall 1785)

Identita

Jaseň pensylvánsky (Fraxinus pennsylvanica Marshall, 1785) je prijatý druh rodu Fraxinus z čeľade olivovité (Oleaceae). Americký botanik Humphry Marshall ho opísal v roku 1785 podľa stromov pochádzajúcich z Pensylvánie. Na tento pôvod odkazuje aj jeho druhové meno. ^{1 4}

Historicky sa odlišovali dve podoby: stromy s holými konárikmi a lesklými lístkami ako „green ash“ a stromy s chlpatými konárikmi ako „red ash“. Prvá z nich sa spájala s menom Fraxinus pennsylvanica var. subintegerrima, dnes zahrnutým do synonymiky druhu. Obe anglické pomenovania sa používajú naďalej, no podľa súčasného poňatia označujú tú istú rastlinu. ^{5 3}

Zo šiestich severoamerických druhov jaseňov má Fraxinus pennsylvanica najrozsiahlejšie rozšírenie na kontinente. Napriek tomu jeho prežitie v celom pôvodnom areáli ohrozuje hmyzí škodca zavlečený z Ázie, krasoň Agrilus planipennis. ^{6 7}

Rozpoznávanie

Dospelé stromy zvyčajne dorastajú do 15 až 21 m a ich koruna dosahuje šírku 11 až 15 m. Najväčší evidovaný lesný jedinec z Missouri meria 32 m, s priemerom kmeňa 1,34 m. Je tak približne o polovicu vyšší než bežná horná hranica vzrastu. Mladá koruna je pyramídová, neskôr sa zaobľuje a nepravidelne rozkladá. Sivohnedá kôra skoro praská do kosoštvorcovej siete hrebeňov; kôra európskeho jaseňa štíhleho zostáva hladká dlhšie. ^{2 3}

Hnedé púčiky a chlpaté jednoročné konáriky sú hlavnými rozdielmi oproti jaseňu štíhlemu. Púčiky sú hnedé, nikdy čierne, a ochlpenie konárikov mizne až s ich starnutím. Zložený list má 5 až 9 stopkatých lístkov, každý na krátkej vlastnej stopôčke; pri jaseni štíhlom sú lístky sediace. Polokruhové listové jazvy majú rovný horný okraj a púčik leží tesne nad nimi. ⁶

Nenápadné zelenkasté až fialkasté kvety bez korunných lupienkov sa objavujú v apríli až máji, spolu s listami alebo tesne pred nimi. Samčie a samičie kvety rastú na oddelených stromoch. Plodom je 4 až 5 cm dlhá krídlatá nažka, spočiatku zelená, neskôr svetlohnedá, často s vykrojeným koncom krídla. Ovisnuté zväzky plodov zostávajú na samičích stromoch aj celú zimu. ^{3 2}

Taxonomické súvislosti

Prijaté vedecké meno znie Fraxinus pennsylvanica Marshall a druh patrí do čeľade Oleaceae. Synonymika spája viacero mien založených na niekdajšom odlišovaní morfologických foriem: Fraxinus lanceolata Borkh., Fraxinus pennsylvanica var. subintegerrima (Vahl) Fernald aj Fraxinus pennsylvanica f. viridis C.K.Schneid.. Posledné meno pripomína anglické označenie „green ash“. ¹

Lesnícke určovacie kľúče porovnávajú druh aj s ďalšími severoamerickými jaseňmi. Fraxinus americana má celistvookrajové lístky a polmesiačikovité listové jazvy, Fraxinus nigra hnedočierne púčiky a hrdzavé žilky, kým Fraxinus latifolia širšie lístky a zaoblené krídlaté nažky. Vedecké mená sú pri takom porovnaní spoľahlivejšie než ľudové názvy; klasické francúzske flóry tieto introdukované druhy nezahŕňajú. ⁶

Stanovište a rozšírenie

Pôvodné rozšírenie pokrýva východ a stred Severnej Ameriky od Nového Škótska po juhovýchod Alberty a východ Colorada. Na juh siaha po sever Floridy a na juhozápad po Oklahomu a východ Texasu. Druh navyše zdomácnel na značnej časti západu Spojených štátov, v Argentíne a v Európe od Španielska po Rusko. ¹

Alsaské populácie vznikli pravdepodobne koncom 19. alebo začiatkom 20. storočia, počas nemeckej anexie Alsaska, keď lesníci skúšali v rýnskych lesoch cudzie dreviny. Strom sa dlho zamieňal s inými jaseňmi. Spoľahlivo bol určený až v roku 2003 v Schoenau a následne v Daubensande podľa pňa s viac než 90 letokruhmi. Prirodzene sa obnovuje, no svetelne konkurenčnejší jaseň štíhly ho zatláča. Autori nálezu považovali označenie za invázny druh v tomto prostredí za neprimerané. ^{6 4}

V domovskom areáli osídľuje takmer výhradne lužné zníženiny, brehy tokov a pravidelne zaplavované plochy. Po zakorenení znáša dočasné zamokrenie aj výraznejšie obdobia sucha, čo vysvetľuje jeho úspech na premenlivých brehových stanovištiach. ³

Životný cyklus a rozmnožovanie

Dvojdomosť znamená, že jeden strom vytvára iba samčie alebo iba samičie kvety. Tie vyrastajú v drobných metlinách pred pučaním listov alebo súčasne s ním a opeľuje ich vietor. Samičie stromy nesú krídlaté nažky dozrievajúce od augusta do októbra. Počas zimy ich roznáša vietor a pri brehoch aj vodný prúd. ³

Na klíčenie potrebuje semeno prirodzenú zimnú stratifikáciu v pôde. Mladý strom na svetlom mieste so sviežou pôdou rastie rýchlo a spočiatku si udržiava pyramídový tvar. Pod hustým zápojom rast výrazne slabne; nedostatok svetla vedie k šikmému vzrastu a k ústupu pred konkurenčne silnejšími drevinami. ^{2 6}

Semenami sa živia početné vtáky a drobné cicavce. Kôru ohrýzajú králiky, urzóny a bobry. Listy sú potravou húseníc motýľa Papilio glaucus aj ďalších druhov motýľov, takže strom poskytuje viacero potravových zdrojov rôznym skupinám živočíchov. ³

Využitie a riziká

Tvrdé a pružné drevo slúžilo podobne ako drevo jaseňa štíhleho na nábytok, násady náradia a športové potreby. Najväčšie výsadby však vznikali v severoamerických mestách, kde strom poskytoval tieň a nahrádzal bresty zničené grafiózou v polovici 20. storočia. Druhá mestská monokultúra zopakovala predchádzajúcu chybu: hromadná výsadba jedinej dreviny vystavuje celé mesto rovnakému škodcovi alebo hubovej chorobe. ⁹

Pri požití sa jaseň pensylvánsky nepovažuje za toxický pre bežné domáce zvieratá ani pre človeka. Tým sa odlišuje od mnohých iných okrasných drevín využívaných v mestskom prostredí. ³

Najvážnejšia hrozba sa týka zdravotného stavu stromov. Krasoň Agrilus planipennis, náhodne zavlečený z Ázie koncom 90. rokov 20. storočia, usmrcuje napadnuté stromy za tri až päť rokov. Úmrtnosť sa blíži k 100 % a prirodzená obnova po napadnutí takmer chýba. IUCN v roku 2017 zaradila druh medzi kriticky ohrozené, spolu so štyrmi ďalšími zo šiestich hodnotených severoamerických jaseňov. Pri populácii približne deväť miliárd stromov sa očakáva pokles najmenej o 80 % za storočie. Nové výsadby sa v postihnutých oblastiach neodporúčajú. ^{7 8 2}

Odrody a podobné rastliny

Pred rozšírením krasoňa sa do mestských výsadieb vyberali kultivary 'Marshall's Seedless' bez plodov, 'Summit' s pravidelnou pyramídovou korunou, 'Patmore' s hustou korunou samčích stromov a 'Cimmaron' s oranžovým až purpurovým jesenným sfarbením. Výbery nemenia botanickú identitu materského druhu. Dnes sa na nové výsadby odporúčajú iba zriedka. ²

V Európe sa najčastejšie zamieňa s jaseňom štíhlym (Fraxinus excelsior), ktorý má čierne púčiky a sediace lístky, a s taxónom Fraxinus angustifolia subsp. oxycarpa, ktorého menšie hnedé púčiky sprevádzajú úzke výrazne pílkovité lístky. V Severnej Amerike je najpodobnejší Fraxinus americana. Jeho celistvookrajové lístky dopĺňajú polmesiačikovité jazvy obopínajúce púčik, nie jazvy ležiace pod ním. ⁶

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Fraxinus pennsylvanica Marshall
• Missouri Botanical Garden Plant Finder, Fraxinus pennsylvanica
• NC State Extension Gardener Plant Toolbox, Fraxinus pennsylvanica
• INPN / MNHN, Fraxinus pennsylvanica Marshall, 1785
• Tela Botanica / eFlore BDTFX, Fraxinus pennsylvanica
• Boeuf R., 2003, Málo známy cudzokrajný jaseň v Alsasku, Bulletin SBCO 34
• Červený zoznam IUCN, Fraxinus pennsylvanica, hodnotenie 2017
• IUCN, Kedysi hojné jasene a antilopy čelia vyhynutiu
• University of Missouri Extension, Green Horizons, jaseň ako náhrada brestov