Tekvica mošusová (Cucurbita moschata, Duchesne 1786)

Identita

Tekvica mošusová (Cucurbita moschata Duchesne, 1786), pri najpredávanejšom type známa aj ako Butternut či francúzske Doubeurre, je jednoročná zelenina z čeľade tekvicovitých (Cucurbitaceae) a rodu Cucurbita. Plody dozrievajú po 100 až 120 dňoch vytrvalého tepla. Druhové meno moschata pripomína pižmovú arómu zrelej dužiny, rozpoznateľnú čuchom ešte pred ochutnaním. ^{1 6}

Do rovnakého botanického druhu patria také odlišné kultivary ako Butternut, Musquée de Provence a Long Island Cheese. Spomedzi pestovaných tekvíc tento druh lepšie znáša teplo a vlhko. Vďaka plnejšej, menej dutej stonke než pri Cucurbita pepo lepšie odoláva aj vijačke tekvicovej, ktorej larva vyžiera vnútro stoniek. ^{2 5}

Poznávacie znaky

Ohybná zaoblená stonka s jemným ochlpením je prvým rozlišovacím znakom tekvice mošusovej. Výrazne sa líši od tvrdej, hranatej a pichľavej stonky tekvice obyčajnej. Srdcovité listy majú plytké zárezy a zamatový povrch. Pozdĺž žíl sa na nich často objavujú biele škvrny, ktoré pomáhajú pri rozpoznávaní rastliny. ^{3 5}

Najspoľahlivejším znakom zostáva stopka plodu, ktorá má päť výrazných rebier a pri plode sa rozširuje. Takýto tvar sa nevyskytuje pri Cucurbita pepo ani Cucurbita maxima. Smotanové až žltooranžové kvety sú oddelené na samčie a samičie na tej istej rastline: samčie majú dlhú tenkú stopku, samičie viditeľne zhrubnutý semenník pri báze. ^{2 3}

Tvar plodu sa medzi kultivarmi veľmi mení. Butternut je hruškovitý s plným krkom, Musquée de Provence sploštená a rebrovaná; iné typy majú smotanové škvrny na zelenom podklade. Oranžová dužina je hustá a málo vláknitá, teda odlišná svojou štruktúrou od samotnej škály tvarov a farieb šupky. ^{7 6}

Užitočná taxonómia

Duchesne opísal tento druh v roku 1786. Rozširovanie a pestovanie po svete sprevádzal vznik mnohých vnútrodruhových mien. K historickým pomenovaniam, s ktorými sa možno stretnúť v botanickej literatúre, patria tieto mená:

• Cucurbita moschata var. macrocarpa (Gasp.) Tod. 1858 – historické botanické pomenovanie
• Cucurbita moschata var. toonas Makino 1912 – historické botanické pomenovanie
• Cucurbita moschata f. yokohamana Makino 1929 – historické botanické pomenovanie
• Cucurbita pepo var. moschata (Duchesne) Duchesne – historické botanické pomenovanie
• Cucurbita moschata var. colombiana Zhit. 1930 – historické botanické pomenovanie

Tieto mená pripomínajú historické zaradenia, v ktorých sa tekvica mošusová dlho spájala s druhom Cucurbita pepo, kým sa ustálila ako samostatný druh. Pevným orientačným bodom preto zostáva prijaté vedecké meno Cucurbita moschata. Historické vnútrodruhové mená označujú odlišné taxonomické pohľady, nie nevyhnutne samostatné dnešné druhy. ^{1 4}

Stanovište a rozšírenie

Od južného Mexika po Guatemalu siaha pôvodný areál tekvice mošusovej. Najstaršie známe archeologické zvyšky pochádzajú z jaskýň Ocampo v mexickom Tamaulipase. Sú datované približne do obdobia 4900 až 3500 pred n. l., takže dokladajú veľmi dávne využívanie tejto americkej plodiny. ^{7 1}

Ďalšie náleziská v Belize, Guatemale a najmä v Peru obsahujú zvyšky približne z roku 3000 pred n. l. Dlho sa preto diskutovalo o jednom alebo viacerých nezávislých centrách domestikácie v Amerike. V dnešnej domestikovanej podobe druh nikdy nerastie divo, čo treba odlišovať od otázky jeho dávneho pôvodu. ^{7 4}

Z amerického centra pestovania sa po 16. storočí rozšíril do celého sveta. Do Indie, na Jávu a do Japonska sa dostal najneskôr koncom 19. storočia. Dnes sa pestuje na plnom slnku v úrodných, priepustných pôdach, a to v miernom pásme aj v trópoch. ^{7 5}

Životný cyklus a rozmnožovanie

Samčie a samičie kvety rastú na jednej rastline, preto je tekvica mošusová jednodomá. Rovnako ako ostatné tekvicovité potrebuje na tvorbu plodov hmyz. Samčie kvety sa často otvárajú prvé. Samičie, rozpoznateľné podľa zhrubnutého semenníka, musia opeliť včely a čmele, aby sa z nich vyvinul plod. ^{3 2}

Rozmnožuje sa výlučne semenami, vysievanými do pôdy zohriatej nad 18 °C. V studenej pôde sa vzchádzanie zastavuje a skorý výsev zber neurýchli. Pestovateľský cyklus býva dlhý 100 až 120 dní podľa kultivaru. Na dobré kvitnutie rastlina potrebuje trvajúce letné teplo, ktoré nemožno nahradiť samotným skorším termínom výsevu. ^{5 4}

Plazivé stonky často presahujú 4 m. Niektoré tradičné popínavé kultivary, napríklad Seminole, sa dokonca vedú po stromoch. Zrelý plod sa po osušení na slnku uchováva na suchom mieste niekoľko mesiacov. Dlhá skladovateľnosť sa teda týka vyzretého plodu po vhodnom osušení, nie práve nasadených mladých tekvíc. ^{2 7}

Využitie a riziká

Kuchynské využitie je pre tento druh hlavné: uvarená sladká oranžová dužina sa pripravuje v polievkach, zapekaná alebo pečená podobne ako bataty. Jedlé sú aj kvety, mladé výhonky a semená. Semená sa často pražia pre chuť pripomínajúcu oriešky, takže využitie rastliny sa neobmedzuje len na dužinu zrelých plodov. ^{4 7}

Pri bežnom použití je plod jedlý a bezpečný. ASPCA zaraďuje tekvicu mošusovú medzi netoxické rastliny pre mačky, psy a kone. Ako pri iných tekviciach však veľmi horká chuť môže upozorniť na zriedkavý výskyt kukurbitacínov. Takýto plod sa nikdy nesmie jesť; bežná jedlosť druhu túto výnimku neruší. ^{8 5}

Proti vijačke tekvicovej, ktorej larvy vyžierajú stonky ďalších tekvicovitých, býva odolnejšia než Cucurbita pepo. Pomáha jej plnšia a menej dutá stonka. Neznamená to však všeobecnú odolnosť proti chorobám. Zostáva citlivá na múčnatku, peronospóru a bakteriálne vädnutie prenášané bzdochami. ^{5 3}

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Početné pestované odrody predstavujú kultivary, nie samostatné druhy. Butternut, vo Francúzsku predávaný ako Doubeurre, má hruškovitý plod s plným krkom. Musquée de Provence tvorí veľký sploštený rebrovaný plod. Tromboncino má plod veľmi pretiahnutý a zakrivený; často sa zberá mladý a pripravuje podobne ako cuketa. ^{2 4}

Pri určovaní dochádza najčastejšie k zámenám s ďalšími tekvicami rodu Cucurbita. Nasledujúce znaky ukazujú rozdiely medzi druhmi:

• Cucurbita pepo má tvrdú, hranatú a pichľavú stonku; stopka plodu sa nerozširuje;
• Cucurbita maxima, tekvica veľkoplodá, má korkovitú zaoblenú stopku bez rebier;
• Cucurbita argyrosperma tvorí semená s výrazným okrajom a často striebristé listy.

Kombinácia rozšírenej päťrebrovej stopky, jemne ochlpenej stonky a plytko členených listov zostáva najspoľahlivejším potvrdením príslušnosti k Cucurbita moschata. Platí pre všetky kultivary skupiny, od kompaktného Butternut po rozložitú Musquée de Provence. Všetky sa vysievajú do pôdy zohriatej nad 18 °C; pestovateľský názov preto nemení základné botanické poznávacie znaky. ^{3 1}

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Cucurbita moschata Duchesne
• Royal Horticultural Society, Cucurbita moschata - tekvica
• Missouri Botanical Garden, Cucurbita moschata
• Plants For A Future, Cucurbita moschata
• North Carolina State Extension, Cucurbita moschata
• Encyclopaedia Britannica, Cucurbita moschata
• Purdue University Center for New Crops, tekvicovité (Cucurbita spp.)
• ASPCA, záznam tekvice (Cucurbita spp.)