Japanese aralia (Fatsia japonica, (Thunb.) Decne. & Planch. 1854)

Identita

Fatsia japonica (Fatsia japonica (Thunb.) Decne. & Planch., 1854) je stálozelený ker rodu Fatsia, jeho najvýznamnejší zástupca v záhradníctve. Carl Peter Thunberg ho v roku 1780 pôvodne opísal ako Aralia japonica Thunb.. Joseph Decaisne a Jules Émile Planchon vytvorili rod Fatsia v roku 1854. ^{1 2}

Rodové meno vychádza z japonského slova hachi, teda osem, podľa obvyklého počtu listových lalokov. Bežné japonské meno yatsude znamená z rovnakého dôvodu „osem prstov“, hoci na jednej rastline býva v skutočnosti sedem až deväť lalokov. ³

Poznávacie znaky

Rozložitý ker Fatsia japonica má málo rozkonárené stonky, často pri báze holé. Bežne dosahuje výšku 2,5 až 4 m a podobnú šírku. Veľké lesklé tmavozelené listy na dlhých stopkách sú dlaňovité, so 7 až 9 hlbokými lalokmi, ktorých zárezy siahajú do polovice až dvoch tretín čepele. ^{3 4}

Na jeseň sa objavujú drobné krémovobiele kvety v hustých okolíkoch, združených do veľkých koncových metlín. Po odkvitnutí vznikajú guľaté plody, najprv zelené a v zime pri dozretí čierne. Rastliny pestované v interiéri ich tvoria len zriedka. ^{5 4}

Mladá rastlina v nádobe alebo pri slabom osvetlení môže mať iba málo členené listy a vôbec nekvitnúť. Neprítomnosť kvetov preto sama osebe nespochybňuje určenie druhu. ⁵

Užitočná taxonómia

Pred dnešným zaradením sa pre druh používalo viacero mien, ktoré sa dnes považujú za synonymá:

• Aralia japonica Thunb., historický bazionym
• Aralia sieboldii K.Koch
• Dimorphanthus japonicus (Thunb.) Endl.
• Echinopanax japonicus (Thunb.) Kuntze
• Fatsia japonica var. liukiuensis Hatus. ex H.Ohba

Prijatým vedeckým menom zostáva Fatsia japonica v čeľadi Araliaceae, kam patria aj brečtan (Hedera) a všehoj (Panax). Príbuznosť rodov Fatsia a Hedera vysvetľuje vznik kríženca ×Fatshedera lizei, získaného krížením s Hedera hibernica. ^{1 2}

Stanovište a rozšírenie

Prirodzený areál fatsie zahŕňa južné Japonsko až po ostrovy Nansei a Južnú Kóreu. Ker tam rastie v pobrežných lesoch a podrastoch v polotieni až hustom tieni. ^{1 5}

Mimo pôvodného areálu sa často pestuje ako okrasný ker v oblastiach mierneho pásma s miernymi zimami, najmä v Spojenom kráľovstve a metropolitnom Francúzsku. Na Novom Zélande miestami zdomácnela na opustených pozemkoch, kde sa vysieva a tvorí odnože; nepovažuje sa tam však za významnú ekologickú hrozbu. ^{3 4}

V pôvodných pobrežných biotopoch znáša slaný aerosól a chudobné pôdy lesných okrajov. To pomáha vysvetliť jej odolnosť proti vetru po zakorenení na chránenom mieste. Úzky prirodzený areál medzi južným Japonskom a Južnou Kóreou kontrastuje s dnešným pestovaním na väčšine pobreží mierneho pásma s miernymi zimami. ^{5 8}

Životný cyklus a rozmnožovanie

Jesenné okolíky krémovobielych kvetov lákajú opeľujúci hmyz v čase, keď kvitne už len málo ďalších krov. Po opelení hmyzom sa tvoria čierne plody s priemerom približne 6 mm, dozrievajúce v zime. ^{5 4}

Pestovatelia fatsiu najčastejšie množia polovyzretými stonkovými odrezkami odoberanými koncom leta. Pod krytom zakoreňujú za 4 až 8 týždňov. Možný je aj výsev, prvé kvitnutie sa však v porovnaní s odrezkom často oneskorí o 3 až 4 roky. ^{3 5}

Rastlina vysadená do pôdy nadobúda dospelý vzrast a najhlbšie členené listy za 2 až 4 roky. Kvitnúť zvyčajne začína až v treťom alebo štvrtom roku. ⁴

Využitie a riziká

Okrasné využitie fatsie spočíva najmä vo vypĺňaní tienistých záhonov, zadných častí mestských záhrad a veľkých nádob v zimnej záhrade. Máloktorý stálozelený ker znáša neprítomnosť priameho slnka tak dobre. Pri severnom múre či pod korunami stromov vytvára celoročnú pohľadovú clonu. ^{3 4}

Podľa ASPCA nie je Fatsia japonica toxická pre mačky, psy ani kone, preto sa môže pestovať aj v záhrade prístupnej domácim zvieratám. Lepkavá živicovitá miazga však obsahuje analóg falcarinolu, ktorý u citlivých ľudí vyvoláva kontaktnú dermatitídu. Zdokumentované sú aj skrížené reakcie s ďalšími Araliaceae, napríklad brečtanom a šeflerou. ^{6 7}

Vnútri jej vyhovuje veľká nádoba v zimnej záhrade alebo svetlej hale. Husté olistenie vytvára výraznú štruktúru tam, kde len máloktorá iná stálozelená listnatá rastlina dosahuje podobné rozmery. ⁴

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Kultivary Variegata s krémovým okrajom listov a kompaktnejší Spider's Web s bielymi škvrnami získali podľa uvádzaných záhradníckych údajov ocenenie Award of Garden Merit od RHS rovnako ako základný druh. Moseri má nižší, hustejší vzrast vhodný do malých záhrad. ³

Pri určovaní sa fatsia môže zameniť najmä s týmito rastlinami:

• ×Fatshedera lizei, kríženec s brečtanom, s menej členenými listami a polopopínavým vzrastom;
• Aralia elata, ostnatý ker so zloženými listami, na dotyk veľmi odlišný;
• Schefflera arboricola, ktorej dlaňovito usporiadané lístky z diaľky pripomínajú podobný obrys.

Spoľahlivejším znakom než farba či veľkosť listov je tvar čepele. Jednoduchý dlaňovitý list, hlboko vykrajovaný do 7 až 9 lalokov, ukazuje na Fatsia japonica. Zložený list z viacerých samostatných lístkov nasmeruje určenie k príbuznému rodu.

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Fatsia japonica (Thunb.) Decne. & Planch.
• International Plant Names Index, Fatsia japonica, nomenklatúrny záznam
• Royal Horticultural Society, Fatsia japonica, opis druhu
• Missouri Botanical Garden Plant Finder, Fatsia japonica
• NC State Extension Gardener Plant Toolbox, Fatsia japonica
• ASPCA, záznam o toxicite Fatsia japonica
• Contact Dermatitis 1999, alergény Fatsia japonica a skrížené reakcie v čeľadi Araliaceae
• USDA GRIN Global Taxonomy, Fatsia japonica