Orech mandžuský (Juglans mandshurica, Maxim. 1856)

Identita

Orech mandžuský (Juglans mandshurica Maxim., 1856) je veľký opadavý strom rodu Juglans z čeľade Juglandaceae. Ruský botanik Carl Johann Maximowicz ho opísal v roku 1856. Voľne rastie v miernych lesoch východnej Ázie, od ruského Ďalekého východu po severovýchodnú a strednú Čínu. ^{1 3}

Rodové meno Juglans pochádza z latinského Jovis glans, teda „Jupiterov žaluď“. Výraz sa už v starovekom Ríme používal pre orech kráľovský a Linné ho neskôr prevzal pre celý rod. Druhové meno mandshurica odkazuje na Mandžusko, historický región na severovýchode Číny a ruskom Ďalekom východe, ktorý tvorí jadro pôvodného areálu. ^{1 4}

Poznávacie znaky

Výška dospelého orecha mandžuského bežne dosahuje 15 až 25 m. Širokú zaoblenú korunu nesie rovný kmeň so sivou kôrou, svetlejšou než pri orechu čiernom. Striedavé nepárnoperovito zložené listy merajú 40 až 90 cm. Nesú 7 až 19 lístkov vajcovito kopijovitého tvaru s dĺžkou 6 až 17 cm. Celý list je podstatne dlhší než pri orechu kráľovskom, ktorý má len 5 až 9 lístkov, aj než pri orechu čiernom. ^{6 7}

Jednodomý strom vytvára previsnuté samčie jahňady dlhé 9 až 40 cm a na tom istom jedincovi nenápadné samičie kvety v apríli až máji. Guľatý až oválny orech obaľuje zelené oplodie husto pokryté žliazkatými chĺpkami. Plod meria 3 až 7,5 cm na dĺžku a 3 až 5 cm na šírku. Dozrieva od augusta do októbra. Veľmi hrubá škrupina sťažuje vyberanie jadra. ^{7 2}

Užitočná taxonómia

V databázach POWO/WCVP sa prijíma vedecké meno Juglans mandshurica Maxim. Druh zahŕňa niekoľko uznávaných variet, napríklad Juglans mandshurica var. sachalinensis (Komatsu) Kitam., v záhradníckej literatúre niekedy nazývanú orech japonský, a Juglans mandshurica var. cordiformis (Makino) Kitam., japonskú kultúrnu formu so srdcovitými orechmi. ^{1 4}

Príbuzný taxón Juglans cathayensis Dode rozdeľuje taxonómov. Niektorí ho pokladajú za synonymum Juglans mandshurica, iní za samostatný druh s plstnatými lístkami a bohatšími klasmi. Pri tejto nejednotnosti zostáva spoľahlivou oporou úplné vedecké meno. Pomáha tiež predísť zámene s pravým orechom japonským, Juglans ailantifolia, samostatným druhom často nesprávne spájaným s varietou sachalinensis. ^{3 6}

Stanovište a rozšírenie

Ruský Ďaleký východ, veľká časť severovýchodnej a strednej Číny, Kórejský polostrov a Taiwan tvoria pôvodný areál druhu Juglans mandshurica. Rastie v lesoch údolí a nižších pohorí v nadmorskej výške 500 až 2 800 m. ^{1 2}

Mrazuvzdornosť tohto stromu je v porovnaní s inými pestovanými orechmi mimoriadna. Znáša pokles teploty približne na −45 °C. Vďaka tomu sa úspešne pestuje ako okrasná drevina ďaleko na sever od pôvodného areálu, až v kanadskej Alberte. ⁶

V údoliach Ďalekého východu tvorí orech mandžuský čisté aj zmiešané porasty s borovicou kórejskou, jedľou, jaseňom a brestom. V nižšej vrstve ho sprevádzajú javory, brezy a topole. Jeho orechy slúžia ako potrava diviakom, medveďom a vevericiam, takže predstavujú doložený článok potravových vzťahov tamojších lesov. ⁸

Životný cyklus a rozmnožovanie

Kvety sa rozvíjajú v apríli až máji, pred pučaním listov alebo počas neho. Previsnuté samčie jahňady a oddelené samičie kvety rastú na tom istom jednodomom strome. Takéto usporiadanie podporuje krížové oplodnenie vetrom skôr než samooplodnenie. ⁷

Zrelé orechy sa objavujú od augusta do októbra. Pri pestovaní vo voľnej pôde sa druh rozmnožuje najmä výsevom čerstvých semien priamo do hlbokých nádob alebo po stratifikácii jarným výsevom. Pri pomenovanej forme, ako je cordiformis, však zachová vlastnosti iba vrúbľovanie. Zo semien vyrastajú geneticky rozdielne jedince. ²

Od severoamerických a európskych príbuzných sa Juglans mandshurica odlišuje slabším uvoľňovaním juglónu z koreňov a listov. Táto alelopatická látka je typická pre rod Juglans. Jej nižšie množstvo obmedzuje vplyv na rast susedných rastlín pri pestovaní. ^{6 7}

Využitie a riziká

Drevo je mäkšie a menej vyhľadávané než drevo orecha kráľovského alebo čierneho. Napriek tomu sa používa v stolárstve, na ozdobné dyhy aj pažby pušiek. Časti koreňov s výraznou kresbou navyše poskytujú materiál na škatuľky a sústružené predmety, ktoré oceňujú remeselníci pracujúci s drevom. ^{6 8}

Jadrá bohaté na olej, približne 55 %, a bielkoviny sa konzumujú surové alebo pražené. Hrubá škrupina však sťažuje ich získavanie. Vylisovaný olej rýchlo žltne a zle sa uchováva. Oplodie poskytuje trvácne tmavohnedé farbivo. Sušené listy sa kedysi vkladali k vlnenému oblečeniu proti moliam podobne ako naftalín. Kôra, listy a oplodie bohaté na triesloviny sa využívajú aj v miestnom tradičnom liečiteľstve, no vnútorné použitie nemá moderné vedecké potvrdenie. ^{8 2}

Plesnivé orechy druhu Juglans mandshurica môžu podobne ako pri iných orechoch obsahovať tremorgénne mykotoxíny nebezpečné pre psa. Po požití môžu vyvolať tras a kŕče. Riziko schvátenia kopýt pri podstielke z hoblín, doložené u koňa pri orechu čiernom Juglans nigra, nebolo osobitne potvrdené pri tomto druhu s nižším obsahom juglónu. Mačka sa ako citlivá neuvádza. ⁵

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Záhradnícky obchod s týmto druhom je obmedzený. Mimo východnej Ázie a niekoľkých botanických zbierok zostáva málo rozšírený. Variety sachalinensis a cordiformis, obe japonského pôvodu, sú jediné pravidelne pomenúvané formy v odbornej literatúre. Západný trh nie je dostatočne veľký na rozsiahlejšie záhradnícke šľachtenie. ⁴

Zámeny sa týkajú najmä orecha kráľovského, Juglans regia, ktorý má menej lístkov, 5 až 9 oproti 7 až 19. Severoamerický orech čierny, Juglans nigra, má takmer čiernu kôru a nepukajúce oplodie. Orech popolavý, Juglans cinerea, má oplodie lepkavé. Pravý orech japonský, Juglans ailantifolia, je samostatný druh, niekedy zamieňaný s varietou sachalinensis druhu Juglans mandshurica. ^{6 3}

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Juglans mandshurica Maxim.
• Plants For A Future, Juglans mandschurica
• ITIS, Juglans mandshurica Maxim.
• USDA GRIN Global Taxonomy, Juglans mandshurica
• ASPCA, Black Walnut toxicity entry
• Wikipedia (EN), Juglans mandshurica
• Wikipedia (FR), Noyer de Mandchourie
• Wikipedia (RU), Орех маньчжурский