Zemolez ovíjavý (Lonicera periclymenum, L. 1753)

Identita

Zemolez ovíjavý (Lonicera periclymenum L., 1753), v angličtine známy aj ako woodbine, je krovitá ovíjavá liana rodu Lonicera z čeľade zemolezovité (Caprifoliaceae). Rodové meno pripomína nemeckého botanika Adama Lonitzera zo 16. storočia. Druhové meno periclymenum pochádza z gréčtiny a odkazuje na schopnosť rastliny ovíjať sa okolo opory. ^{1 8}

V Spojenom kráľovstve sa Lonicera periclymenum uvádza ako jediný skutočne pôvodný druh zemolezu. Shakespeare ho dvakrát spomína pod menom woodbine v hre Sen noci svätojánskej. Jeho kultúrna známosť súvisí predovšetkým s vôňou, ktorá je najsilnejšia po zotmení a odlišuje večerný zážitok z rastliny od denného. ⁷

Poznávacie znaky

Tenké drevnaté a duté stonky Lonicera periclymenum sa ovíjajú doľava okolo dostupnej opory. Táto opadavá liana nepoužíva úponky ani príčapivé orgány. Bežne dosahuje výšku 3–8 m a šírku 2–4 m. Po dobrom zakorenení rastie rýchlo, takže jej konečný tvar výrazne ovplyvňuje priestor a opora. ^{3 8}

Protistojné oválne až elipsovité listy majú krátku stopku alebo sú sediace. Ich bázy zostávajú oddelené aj tesne pod kvetmi. Rúrkovité dvojpyskové kvety vytvárajú na koncoch konárov husté prasleny po 4–17 kvetoch. Merajú 3–5 cm, spočiatku sú krémovobiele až žltkasté, zvonka často s purpurovočerveným nádychom, a pri starnutí žltnú. ^{7 3}

Cez deň býva vôňa nenápadná, no v noci výrazne zosilnie. Kvety vtedy lákajú nočné motýle s dlhým cuciakom, ktoré ako jediné dosiahnu nektár na dne rúrky. Po kvetoch vznikajú žiarivočervené bobule zoskupené do malých strapcov. Dozrievajú koncom leta a na jeseň. ⁷

Užitočná taxonómia

POWO/WCVP prijíma meno Lonicera periclymenum L., uverejnené v diele Species Plantarum v roku 1753. V rámci druhu boli opísané viaceré regionálne variety a formy, najmä na Pyrenejskom polostrove a v Maroku. Tam sa niekedy osobitne vyčleňuje Lonicera periclymenum subsp. hispanica (Boiss. & Reut.) Nyman. ^{1 2}

Pri druhoch Lonicera periclymenum a Lonicera caprifolium je rozhodujúcim rozdielom stavba horných listov. Prvý má listy pri kvetoch vždy oddelené. Druhý ich má zrastené do goliera obopínajúceho stonku. Tento znak je zreteľnejší než farba kvetov a v teréne často stačí na rozlíšenie oboch blízkych druhov. ⁴

Stanovište a rozšírenie

Areál zemolezu ovíjavého zahŕňa západnú a južnú Európu od juhu Škandinávie po Maroko a na východe pokračuje do Turecka a na Kaukaz. Vo Francúzsku rastie takmer na celom území okrem stredomorskej oblasti. Tam ho nahrádzajú iné zemolezy lepšie prispôsobené suchému letu. ^{7 8}

Lesné okraje, vidiecke živé ploty, kroviny a zatienené húštiny poskytujú tomuto druhu prirodzené stanovištia. V prírode sa spravidla vyhýba príliš vápenatým pôdam. Pri záhradnom pestovaní je však podstatne tolerantnejší. Rastie v ílovitej, hlinitej aj piesočnatej pôde, ktorá môže byť vápenatá aj nevápenatá; prirodzené uprednostňovanie pôdy preto nemožno stotožniť s celým rozsahom pestovateľských možností. ^{4 3}

Na bobuliach sa živia drozdy a hýle, ktoré po trávení rozširujú semená. Plšík lieskový využíva vláknitú kôru na stavbu letného hniezda a prijíma aj nektár kvetov. Mimo pôvodného areálu sa druh pestuje na okrasu a ako problémový sa uvádza iba zriedkavo. Tým sa líši od Lonicera japonica, ktorá je invázna vo viacerých oblastiach mierneho pásma. ⁷

Životný cyklus a rozmnožovanie

Kvitnutie zemolezu ovíjavého trvá od júna do septembra, v miernom podnebí niekedy až do prvých mrazov. Kvety sú obojpohlavné a samooplodňujúce. Opeľujú ich predovšetkým nočné motýle s dlhým cuciakom, pretože iba tie dosiahnu nektár na dne hlbokej kvetnej rúrky. Včely medonosné sa k nemu väčšinou nedostanú. ^{4 7}

Koncom leta a na jeseň dozrievajú žiarivočervené bobule s priemerom približne 8 mm, usporiadané do malých strapcov. V záhradníctve sa rastlina rozmnožuje najmä stonkovými odrezkami s uzlom, odoberanými v lete z polodrevnatých výhonkov. Je to rýchlejší a spoľahlivejší postup než výsev. Aj po chladovej stratifikácii totiž semená klíčia pomaly a nepravidelne. ^{8 4}

Využitie a riziká

Na okrasné využitie sa zemolez ovíjavý vysádza k múrom, pergolám, drôteným plotom alebo starým vidieckym živým plotom. Hodí sa do prírodne poňatých záhrad aj záhrad podporujúcich živočíchy. Základná pestovateľská zásada znie: korene v tieni a vrchol na slnku alebo v ľahkom polotieni. Rozdiel medzi osvetlením bázy a vrcholu je pre toto usporiadanie podstatný. ^{3 5}

Sušené kvety sa v minulosti pridávali do bylinných nálevov proti kašľu a dýchacím ťažkostiam. Červené bobule sú mierne jedovaté: po zjedení veľkého množstva majú u človeka preháňavý účinok. Za jedovaté sa považujú aj pre psy a mačky. Plody preto majú zostať mimo dosahu malých detí, hoci ich v prírode vyhľadávajú vtáky. ^{4 8}

Vážne zdravotné problémy rastliny nebývajú bežné. Môžu ju však napádať vošky, strapky, molice a múčnatka. Tá sa rozvíja najmä vtedy, keď korene trpia nedostatkom vody a vzduch v strede príliš hustej koruny stagnuje. Vzhľad porastu preto súvisí aj s dostupnosťou vody a prúdením vzduchu medzi výhonkami. ⁵

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Medzi predávanými kultivarmi prevládajú 'Serotina' a 'Graham Thomas'. Prvý kvitne skoro a dlho a má kvety zvonka purpurovočervené. Druhý kvitne neskôr a jeho krémovobiele kvety prechádzajú do zlatožltej. Oba získali ocenenie Award of Garden Merit udeľované Royal Horticultural Society. ³

V živých plotoch sa tento druh môže zameniť s ďalšími lianami. Ázijská poloopadavá Lonicera japonica sa ovíja rovnakým smerom, ale mimo pôvodného areálu sa na rozdiel od zemolezu ovíjavého správa invázne. Clematis vitalba sa pridŕža listovými stopkami a neovíja celú stonku. Hedera helix sa zasa upevňuje príčapivými vzdušnými koreňmi, čo predstavuje úplne odlišný spôsob popínania. ⁷

Pri určovaní Lonicera periclymenum je spôsob prichytenia spoľahlivejší než samotná farba kvetov alebo bobúľ. Ovíjanie stonky možno od prichytávania listovými stopkami či vzdušnými koreňmi odlíšiť v každom ročnom období. Tento rozdiel pomáha aj vtedy, keď rastlina nekvitne ani nemá plody.

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Lonicera periclymenum L., údaje o druhu
• International Plant Names Index, Lonicera periclymenum L., údaje o druhu
• Royal Horticultural Society, Lonicera periclymenum (wd), údaje o druhu
• Plants For A Future, Lonicera periclymenum, údaje o druhu
• NC State Extension Gardener Plant Toolbox, Lonicera periclymenum, údaje o druhu
• Missouri Botanical Garden Plant Finder, Lonicera periclymenum, údaje o druhu
• Wikipedia (EN), Lonicera periclymenum, údaje o druhu
• Wikipédia (FR), zemolez ovíjavý