Hlohyňa šarlátová (Pyracantha coccinea, M.Roem. 1847)

Identita

Hlohyňa šarlátová (Pyracantha coccinea M.Roem., 1847) je vždyzelený tŕnistý ker z čeľade Rosaceae. Vytvára obranné živé ploty alebo sa vedie samostatne pri slnečnej stene. Rodové meno spája grécke pyr, oheň, a akantha, tŕň. Práve pevné tŕne ju odlišujú od podobne rastúceho skalníka, ktorý ich nemá; oranžovočervené plody cez zimu výrazne kontrastujú s listami. ^{1 2}

Po zakorenení znáša teploty až −20 °C a uplatňuje sa v záhradách severného Francúzska aj v suchých letách jeho juhu. Francúzske označenie pyracanthe sa používa v záhradníckych katalógoch i populárnej botanickej literatúre. Anglické scarlet firethorn rovnako odkazuje na šarlátové sfarbenie plodov. ³

Poznávacie znaky

Hustá koruna dosahuje výšku 2 až 4 m a porovnateľnú šírku. Podľa vedenia môže rásť vzpriamene alebo rozložito. Jednoduché vajcovité až kopijovité listy merajú 2 až 6 cm a na vrchnej strane sú tmavozelené a lesklé. ^{2 3}

V podmienkach miernej severnej pologule kvitne v máji až júni na minuloročnom dreve. Drobné biele päťpočetné kvety sa zoskupujú do hustých ovisnutých chocholíkov, ktoré navštevujú včely. Na jeseň vznikajú malé okrúhle malvice oranžovej až šarlátovej farby; v hustých skupinách často pretrvajú do zimy a živia vtáky. ^{2 3}

Pevné početné tŕne sú premenené krátke konáriky, nie iba výrastky kôry. Spolu so vždyzelenými listami poskytujú dostatočný rozlišovací znak od podobného, ale celkom beztŕňového skalníka. ⁴

Užitočná taxonómia

Prvé opísanie pochádza od Linného z roku 1753 pod menom Mespilus pyracantha L. (bazionymum), v rode mišpúľ. Max Joseph Roemer druh v roku 1847 preradil do nového rodu Pyracantha, vytvoreného pre tieto tŕnisté ružovité rastliny s malvicami. Meno Crataegus pyracantha (L.) Medik., 1793 v synonymike pripomína aj niekdajšie zaraďovanie medzi hlohy. ¹

Niekoľko blízkych druhov rodu Pyracantha sa v záhradníctvach zamieňa: Pyracantha angustifolia (Franch.) C.K.Schneid. má užšie listy, Pyracantha crenulata (D.Don) M.Roem. pochádza z Himalájí a Pyracantha koidzumii (Hayata) Rehder je endemit Taiwanu. Mnohé kultivary sú v skutočnosti medzidruhové hybridy, preto je vedecké meno pri škôlkarských rastlinách menej spoľahlivé než obvykle. ¹

Stanovište a rozšírenie

Pre hlohyňu šarlátovú uvádza POWO/WCVP pôvodný areál v južnej a juhovýchodnej Európe až po Irán, vrátane prirodzeného výskytu na juhu Francúzska a na Korzike. Rastie na okrajoch svetlých lesov, v živých plotoch a krovinách, takmer vždy na vápenatej pôde s pH 6 až 8 a na slnku. Nadbytok vápnika môže obmedziť príjem železa a vyvolať žltnutie listov, ktoré možno upraviť chelátovým železom. ^{1 7 4}

Okrasné výsadby rozšírili hlohyňu ďaleko za pôvodný areál. Miestami zdomácnie v miernych oblastiach, kde jej vyhovuje podnebie a vtáky roznášajú semená. Vo Francúzsku pritom nie je uvedené invázne zaradenie. ⁴

Životný cyklus a rozmnožovanie

Opelenie včelami a ďalším hmyzom umožní premenu bielych chocholíkov na malé malvice. Tie pomaly dozrievajú zo zelenej cez oranžovú po červenú podľa kultivaru. Na konároch zostávajú cez zimu ako neskorá potrava pre drozdy a čierne drozdy, keď už býva ostatných bobúľ málo. ²

Semená klíčia najmä po prechode tráviacim traktom vtákov alebo po umelej studenej stratifikácii. Bez predchádzajúceho chladu vzchádzajú pomaly a nepravidelne. Polodrevité odrezky odoberané koncom leta sa tomuto problému vyhnú a zachovávajú konkrétny kultivar spoľahlivejšie než výsev. ^{4 5}

Využitie a riziká

V okrasnej výsadbe sa hlohyňa používa najmä do živých plotov. Pri rozstupoch 60 až 100 cm vytvorí za tri až päť rokov hustú bariéru chrániacu tŕňmi pred vniknutím. Dá sa tiež viesť naplocho pri slnečnej stene, kde vyniknú kvety a neskôr plody. ^{2 3}

Varené plody slúžia v niektorých regionálnych tradíciách na želé, marmelády a omáčky, surové sú však málo chutné. Listy a semená obsahujú kyanogénne zlúčeniny uvoľňujúce malé množstvá kyseliny kyanovodíkovej; rozhryzené semená preto chutia horko. ASPCA zaraďuje hlohyňu medzi rastliny toxické pre mačky a psy, pričom po požití veľkého množstva plodov sa uvádzajú najmä tráviace ťažkosti. ^{4 4 6}

Najvážnejšie ohrozenie samotného kra predstavuje spála ružovitých (Erwinia amylovora), pri ktorej kvety a mladé výhonky černejú ako spálené. Chrastavitosť spôsobuje škvrny na listoch a plodoch. Obe choroby vysvetľujú častú ponuku odolných kultivarov v škôlkach. ^{5 3}

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Americké škôlky v reakcii na škody spálou a chrastavitosťou vyšľachtili odolné kultivary. 'Mohave' dobre odoláva obom chorobám a má veľké oranžové plody. Kompaktnejší 'Apache' rodí načerveno; 'Teton' má úzky vzpriamený vzrast vhodný do hustého plotu pri stene. 'Orange Glow' a 'Red Column' túto zvýšenú odolnosť nemajú, vyberajú sa hlavne pre farbu plodov alebo stĺpovitý vzrast do úzkych živých plotov. ⁵

Pri zámene so skalníkom pomôžu tŕne: skalník ich nemá ani na najstarších konárikoch. S hlohom jednosemenným (Crataegus monogyna) spája hlohyňu najmä biele jarné kvitnutie. Hloh má väčšie jednotlivé plody a opadavé listy, kým hlohyňa tvorí husté skupiny malvíc širokých 0,6 až 1 cm a ostáva zelená aj v zime. ⁴

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Pyracantha coccinea M.Roem.
• Royal Horticultural Society, Pyracantha coccinea – hlohyňa
• Missouri Botanical Garden Plant Finder, Pyracantha coccinea
• Plants For A Future, Pyracantha coccinea, databázový záznam
• NC State Extension Gardener Plant Toolbox, Pyracantha coccinea
• ASPCA, hlohyňa, záznam toxicity
• Tela Botanica / BDTFX, taxón Pyracantha coccinea