Šalát jedovatý (Lactuca virosa, L. 1753)

Identita

Šalát jedovatý (Lactuca virosa L., 1753) je dvojročná bylina z čeľade astrovité (Asteraceae). Do rodu Lactuca patrí rovnako ako pestovaný šalát siaty, ktorý je však oveľa menej horký. Latinský druhový prívlastok virosa znamená jedovatý alebo zapáchajúci. Odkazuje na veľmi horký, nepríjemne páchnuci biely latex, podľa ktorého vzniklo aj francúzske ľudové pomenovanie rastliny. ^{1 4}

Anglické meno wild lettuce sa používa pre tento druh aj pre blízko príbuzný šalát kompasový, Lactuca serriola. Pomenovanie opium lettuce má iný pôvod: pripomína liečebné využitie v 19. storočí. Sušený latex vtedy príležitostne nahrádzal ópium pri niektorých liečebných kúrach. Ľudové meno teda vyjadruje históriu použitia, kým vedecké meno umožňuje presne odlíšiť druh od príbuzných šalátov. ⁷

Poznávacie znaky

Modrozelená prízemná ružica so šírkou 15 až 40 cm vzniká ako prvá a zakoreňuje hlbokým kolovitým koreňom. V druhom roku z nej vyrastá robustná vzpriamená stonka s hrubými chlpmi, pri báze často fialkastá. Dorastá až do 2 m, teda približne do päťnásobku šírky pôvodnej ružice. Prechod od nízkej ružice k vysokej stonke preto výrazne mení celkový vzhľad rastliny. ^{4 5}

Listy sú sediace, objímavé, zubaté až vykrajované a ostnité na okrajoch aj na vystúpenej strednej žilke na spodnej strane. Poranená stonka uvoľňuje zapáchajúci biely latex, ktorý na vzduchu černie. Tento znak je pri určovaní pred kvitnutím spoľahlivejší než samotný obrys listov, ktorý sa môže podobať na listy iných druhov. ⁴

Kvitnutie prebieha od júla do septembra. Malé žlté úbory sú usporiadané vo voľnom chocholíkatom súkvetí a nepôsobia zvlášť nápadne. Po nich vznikajú purpurovočierne nažky s bielym chocholcom. Jemné štetinky umožňujú, aby ich prenášal vietor, a tak sa semená dostávajú aj mimo bezprostredného okolia materskej rastliny. ⁵

Užitočná taxonómia

Taxonomické zaradenie v POWO prijíma Lactuca virosa L. ako druh čeľade Asteraceae v tribuse Cichorieae, do ktorého patria aj púpavy a čakanky. Uznávajú sa dva poddruhy: typový poddruh a Lactuca virosa subsp. cornigera (Pau & Font Quer) Emb. & Maire, obmedzený na Maroko. ^{1 2}

Dlho sa rastlina pokladala iba za variant šalátu kompasového. Z tohto staršieho chápania pochádzajú botanické synonymá, ktoré sa naďalej objavujú v taxonomických záznamoch:

• Lactuca scariola subsp. virosa (L.) Maire & Petitm., historické zaradenie ako poddruh;
• Lactuca scariola proles virosa (L.) Rouy, staršie vnútrodruhové meno;
• Lactuca scariola subsp. virosa (L.) Bonnier & Layens, ďalšie synonymné zaradenie.

Dlhodobé kolísanie klasifikácie medzi dvoma druhmi pomáha vysvetliť, prečo sa šalát jedovatý a šalát kompasový stále zamieňajú aj v teréne. Staršie meno v literatúre preto treba posudzovať spolu s opisom rastliny. ¹

Stanovište a rozšírenie

Madeira, Európa a severná Afrika tvoria podľa POWO pôvodný areál šalátu jedovatého. Zahŕňa mierne až stredomorské podnebie, čo vystihuje široký geografický rámec jeho prirodzeného výskytu. ¹

Vo Francúzsku ho Tela Botanica opisuje ako bežnú burinu neobrábaných miest, rumovísk, okrajov ciest, polí a záhrad. Výrazne uprednostňuje pôdy bohaté na dusík. Preto sa často objavuje na skládkach a pri hospodárstvach, kde obsah dusíka v pôde podporuje klíčenie semien a vytvára vhodné podmienky na osídlenie. ⁴

Mimo pôvodného areálu bol zavlečený do Severnej Ameriky. USDA ho dokumentuje v Kalifornii, Alabame, Iowe a vo Washingtone; výskyt je uvedený aj v Austrálii. Na týchto miestach rastie skôr v roztrúsených populáciách než ako invázny druh vytvárajúci súvislé rozsiahle porasty. ⁶

Životný cyklus a rozmnožovanie

Dvojročný vývin sa začína vytvorením ružice v prvom roku. Pri miernom podnebí sa môže objaviť už vo februári alebo v marci. Zostáva zelená počas celej zimy bez výrazného obdobia pokoja, čím sa životný cyklus vyrovnáva s neskorými mrazmi. ⁴

Na jar druhého roka sa začne vyťahovať stonka. Kvitnutie trvá od júla približne do polovice augusta alebo do septembra podľa podnebia. Po vytvorení plodov rastlina celá uschne. Z tej istej koreňovej hlavy už znovu nevyrastá, takže jej ďalšie zastúpenie na stanovišti závisí od nových semenáčov. ⁴

Každý úbor vytvorí viacero nažiek s chocholcom, ktoré vietor rozširuje na veľké vzdialenosti a napomáha tým osídľovaniu susedných úhorov. Pokosenie pred vytvorením chocholcov výrazne obmedzuje samovýsev. Výsev je jediným známym spôsobom rozmnožovania tejto rastliny s kolovitým koreňom: nerozmnožuje sa delením ani odrezkami. ⁵

Využitie a riziká

Narezaním stonky počas kvitnutia sa získaval latex, ktorý po vysušení poskytoval laktukárium. Od 19. storočia bol známy ako mierna náhrada ópia pri niektorých odvykacích kúrach. Sústreďujú sa v ňom dva účinné seskviterpénové laktóny, laktucín a laktukopikrín, skúmané pre svoje pôsobenie na bolesť a aktivitu organizmu. ⁷

Pri pokusoch na myšiach vykazovali obe zlúčeniny analgetické vlastnosti porovnateľné s ibuprofénom a sedatívny účinok na spontánnu pohybovú aktivitu. Laktukopikrín bol v tomto pokuse účinnejší z oboch látok. Ide teda o konkrétne výsledky získané na myšiach. ⁷

Biomedicínsky prehľad prírodných psychoaktívnych látok zaraďuje Lactuca virosa medzi rastliny so sedatívnymi účinnými látkami, predávané vo väčšine krajín bez prísneho lekárskeho dohľadu. Pri prekročení tradičných dávok uvádza staršia literatúra bolesti hlavy a výraznú ospalosť. Opatrnosť je zvlášť potrebná počas tehotenstva a dojčenia. ⁸

Mladé výhonky ružice sú menej horké a niekedy sa konzumujú opečené na panvici alebo vo veľmi malom množstve v zmesi šalátových listov. Po vytiahnutí stonky sa surová rastlina vo veľkých množstvách nekonzumuje; rýchlo nadobúda ostrú chuť a stáva sa ťažko stráviteľnou. ⁵

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Okrasné šľachtenie šalátu jedovatého nevytvorilo uznávaný záhradnícky kultivar. Zostáva divou rastlinou, ktorá nebola vyberaná na okrasu ani na predaj v škôlkach. Pri určovaní preto ide o rozlíšenie botanického druhu, nie o výber medzi záhradnými odrodami. ⁵

Najčastejšou zámenou je šalát kompasový, Lactuca serriola. Jeho horné listy sú zvislé, tuhé a laločnaté podobne ako dubový list. Šalát jedovatý má listy vodorovnejšie a voľnejšie. Pomáha aj farba nažiek: pri L. serriola sú svetlohnedé, pri L. virosa purpurovočierne. Oba druhy sa prirodzene krížia, čo môže tieto rozlišovacie znaky miestami znejasniť. ⁴

Rovnaký biely latex a ruderálne stanovištia zdieľajú aj ďalší zástupcovia Cichorieae: čakanka obyčajná (Cichorium intybus), púpavy (Taraxacum) a šalát siaty (Lactuca sativa), odvodený od predka blízkeho Lactuca serriola. V porovnaní s týmito príbuznými je vedecké meno bezpečnejšou oporou než samotná podobnosť listov. Tá zavádza najmä pri mladých rastlinách pred kvitnutím, kým kvety neposkytnú ďalší určovací znak. ³

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Lactuca virosa L.
• International Plant Names Index, Lactuca virosa L.
• GBIF Backbone Taxonomy, Lactuca virosa L.
• Tela Botanica eFlore, Lactuca virosa L.
• Plants For A Future, Lactuca virosa
• USDA PLANTS Database, Lactuca virosa, profil rastliny
• PubMed, Analgesic and sedative activities of lactucin and some lactucin-like guaianolides in mice
• PubMed, Biomedical analysis of New Psychoactive Substances (NPS) of natural origin