Jicama (Pachyrhizus erosus, (L.) Urb. 1905)

Identita

Pachyrhizus erosus (Pachyrhizus erosus (L.) Urb., 1905), známy aj ako jicama, je popínavá rastlina z čeľade bôbovité (Fabaceae) a rodu Pachyrhizus. Carl von Linné ho pôvodne opísal ako Dolichos erosus. Ignatz Urban ho v roku 1905 preradil do rodu Pachyrhizus a toto meno si zachoval dodnes. ^{1 2}

Pomenovanie jicama pochádza z nahuatlského xīcamatl a označuje predovšetkým jedlú hľuzu, nie celú lianu. Medzinárodné mená Yam bean a Mexican turnip sa vzťahujú na tú istú rastlinu. Nad zemou tvorí struky typické pre bôbovité, pod zemou zhrubnutý koreň pripomínajúci zemiak. Koreň sa je surový aj varený, ale struky a semená obsahujú vysoké dávky rotenónu, prírodného insekticídu jedovatého pre človeka. Jedlá podzemná časť preto neznamená, že je bezpečný aj zvyšok rastliny. ⁵

Poznávacie znaky

Bylinné stonky Pachyrhizus erosus sú jemne chlpaté a s pevnou oporou dorastajú do 4 až 5 m. Bez opory sa plazia po zemi a navzájom sa zaplietajú. Striedavé listy majú tri lístky; koncový je výrazne väčší než dva bočné a okraje sú nepravidelne zubaté alebo laločnaté. ³

Modré, orgovánové alebo niekedy biele kvety merajú približne 2 cm a tvoria vzpriamené strapce v pazuchách listov. Čiarkovité struky dosahujú dĺžku 14 cm a ukrývajú takmer štvorcové červenohnedé semená. Kvety a struky sa podobajú na mnohé ďalšie popínavé bôbovité rastliny, preto samy osebe na určenie nestačia. Hľuzovitý koreň je nápadnejší: má papierovitú žltohnedú šupku, bielu chrumkavú dužinu a môže vážiť až 20 kg. ^{4 3}

Užitočná taxonómia

Viacero preradení v rode Pachyrhizus zanechalo dlhý zoznam synoným prijatého mena:

• Dolichos erosus L. (bazionymum, pôvodné meno)
• Cacara erosa (L.) Kuntze (synonymum)
• Pachyrhizus angulatus DC. (synonymum)
• Pachyrhizus bulbosus (L.) Kurz (synonymum)
• Pachyrhizus erosus var. palmatilobus (DC.) R.T.Clausen (synonymná varieta)
• Stizolobium bulbosum (L.) Spreng. (synonymum)

Pre koreň sa pestujú aj ďalšie dva druhy, Pachyrhizus tuberosus a Pachyrhizus ahipa, čo vedie k častému prekrývaniu miestnych názvov. Prijaté vedecké meno Pachyrhizus erosus zostáva spoľahlivým označením bez ohľadu na krajinu. ^{1 2}

Stanovište a rozšírenie

Mexiko a Stredná Amerika tvoria prirodzený areál Pachyrhizus erosus. Rastlina tam šplhá na skalnatých svahoch a okrajoch opadavých tropických lesov. Pestuje sa tu od predkolumbovských čias. ^{5 3}

Na Filipíny rastlinu priviezli Španieli v 17. storočí. Odtiaľ sa jej pestovanie rozšírilo do Číny a zvyšku juhovýchodnej Ázie, kde sa hľuza stala bežnou súčasťou miestnej kuchyne. Mimo pestovateľských oblastí miestami splanela, bez výrazne invázneho správania. ^{5 4}

Mráz zastavuje rast koreňa; ochladenie preto skracuje čas na vytvorenie úrody. Veľké hľuzy potrebujú asi 9 mesiacov bez mrazu. Aj pri kratšej sezóne sa koreň vytvorí, zostáva však menší. ⁴

Životný cyklus a rozmnožovanie

Rozmnožovanie prebieha výlučne výsevom, nie odrezkami ani delením. Semená klíčia v pôde zohriatej nad 20 °C a spodné teplo výrazne urýchľuje vzchádzanie. ⁴

Skracujúce sa dni spúšťajú kvitnutie na konci vegetačnej sezóny. Tvorba kvetov odčerpáva energiu na úkor hľuzy, preto pestovatelia kvety odstraňujú hneď po objavení, aby podporili hrubnutie koreňa. ⁴

Jedna rastlina spravidla vytvára iba jednu veľkú hľuzu. Líši sa tým od zemiaka s viacerými hľuzami na jednej rastline; skoré odstraňovanie kvetov podporuje práve túto jedinú zásobnú časť. ³

Využitie a riziká

Ošúpaná hľuza sa konzumuje surová v šaláte, nakrájaná na hranolčeky so soľou a citrónom alebo varená v polievkach a rýchlo opekaných jedlách. Dužina obsahuje približne 90 % vody a je bohatá na vitamín C, čomu zodpovedá jej chrumkavá a osviežujúca povaha. ^{5 4}

Zrelé semená, struky a listy predstavujú odlišné riziko: hromadí sa v nich rotenón. Táto látka sa dlho používala ako insekticíd a jed na ryby a pri požití zostáva nebezpečná aj pre človeka. ⁷

V suchu pri 12,5 až 15 °C možno hľuzu uchovať až 4 mesiace. V chladničke vydrží približne tri týždne, ale silnejší chlad mení jej farbu a zhoršuje štruktúru dužiny. ⁶

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Podľa šťavy koreňa pestovatelia rozlišujú dve formy Pachyrhizus erosus. Jícama de agua má priesvitnú šťavu a koreň so širokým stredom, obľúbený na čerstvom trhu. Jícama de leche má mliečnu šťavu a podlhovastejší koreň, ktorý sa čerstvý predáva menej často. ⁵

Pri podobných menách treba rozlišovať najmä tieto rastliny:

• Pachyrhizus tuberosus a Pachyrhizus ahipa, ďalšie dva druhy rovnakého rodu pestované pre hľuzu;
• jakon (Smallanthus sonchifolius), nepríbuznú juhoamerickú astrovitú rastlinu, ktorú v Ekvádore a Peru niekedy nazývajú jícama.

Pri nákupe osiva či sadeníc jednoznačne určuje druh celé vedecké meno Pachyrhizus erosus. Ľudové pomenovanie jícama môže podľa krajiny označovať aj celkom inú rastlinu. ¹

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Pachyrhizus erosus (L.) Urb.
• Royal Horticultural Society, Pachyrhizus erosus - yam bean
• Missouri Botanical Garden Plant Finder, Pachyrhizus erosus
• University of California ANR Small Farm Program, Jicama
• UF/IFAS Gardening Solutions, Jicama
• National Center for Home Food Preservation (Univ. of Georgia), Using and Preserving Jicama
• Jaiswal, Chauhan & Lee, 2021, The Bioactivity and Phytochemicals of Pachyrhizus erosus (L.) Urb., Antioxidants