Horčiak pieprový (Persicaria hydropiper, (L.) Delarbre 1800)

Identita

Horčiak pieprový (Persicaria hydropiper (L.) Delarbre, 1800) je jednoročná bylina rodu Persicaria z čeľade stavikrvovité (Polygonaceae). Plants of the World Online prijíma kombináciu, ktorú Delarbre vytvoril v roku 1800 z bazionymu Polygonum hydropiper, publikovaného Linném v roku 1753. ^{1 2}

Pošúchaný list má okamžite veľmi štipľavú, takmer pálivú chuť, hoci rastlina rastie priamo vo vode alebo na okraji priekopy. Spojenie korenistej chuti a vodného stanovišťa vystihuje pomenovanie druhu. Chuť ho zreteľne odlišuje od nevýrazne chutiacich Persicaria lapathifolia a Persicaria maculosa. ^{4 6}

Poznávacie znaky

Stonka horčiaka pieprového býva vzpriamená, vystúpavá alebo poliehavá, holá, zelená až červenkastá. Podľa úrodnosti pôdy meria 10 až 80 cm. Striedavé kopijovité celistvookrajové listy sa zužujú do špičky a sú takmer sediace. ^{5 4}

Pri každom uzle objíma stonku rúrkovitá blanitá pošva, zrastený prílistok nazývaný ochrea. Jej horný okraj lemuje rad dlhých bŕv, ktorý pri Persicaria lapathifolia chýba. Drobné kvety vytvárajú tenké ovisnuté klasy, často prerušované malými listami. ⁶

Jednotlivé kvety mávajú štyri okvetné lístky, zelenkasté s bielym alebo ružovým okrajom a zreteľnými bodkovitými žliazkami. Tým sa odlišujú od nežliazkatých kvetov Persicaria lapathifolia a od Persicaria punctata s lesklými plodmi. Plodom je matná, tmavohnedá až čierna nažka, ktorá sa neleskne. ^{6 5}

Užitočná taxonómia

Od roku 1753 navrhli ďalší autori pre tento taxón kombinácie v príbuzných rodoch. Delarbrovu kombináciu však nenahradili: referenčným menom v Plants of the World Online zostáva Persicaria hydropiper (L.) Delarbre, publikované v roku 1800. ¹

Medzi najčastejšie dokumentované synonymá a vnútrodruhové taxóny patria:

• Polygonum hydropiper L., bazionymum
• Persicaria hydropiper subsp. maximowiczii (Regel) Soják, poddruh
• Persicaria hydropiper subsp. hispida (Hook.f.) Soják, poddruh
• Persicaria hydropiper var. angustifolia (A.Braun) Kitag., varieta

Japonské kultivary pestované ako koreninová zelenina stále patria k rovnakému druhu. Hoci prešli intenzívnym výberom podľa farby a bujnosti mladých výhonkov, netvoria samostatné botanické taxóny. ^{1 8}

Stanovište a rozšírenie

Severozápadná Afrika, mierna Eurázia až po západnú a strednú Malajziu a Austrália tvoria pôvodný areál Persicaria hydropiper. Vo Francúzsku je pôvodným druhom, ktorý INPN eviduje vo vlhkých biotopoch celého metropolitného územia. ^{1 2}

Priekopy, brehy tôní a riek, zaplavované lúky aj narušená pôda pri vode poskytujú druhu potrebné stanovištia. Znesie ľahký polotieň, pri trvalom vyschnutí pôdy však mizne: celý jeho cyklus závisí od stálej vlhkosti. Pôdne pH medzi 5,5 a 7,5 má menší význam než nasýtenie vodou. ^{6 5}

Po zavlečení mimo pôvodného areálu horčiak pieprový široko zdomácnel v Severnej Amerike. Dnes sa vyskytuje vo všetkých šiestich štátoch Nového Anglicka, hoci tam nie je pôvodný. ⁶

Životný cyklus a rozmnožovanie

Jednoročný horčiak pieprový na jar klíči, v lete kvitne a s prvými mrazmi odumiera; z podzemku nikdy neobnovuje rast. Kvitnutie trvá od júna do októbra. V zónach USDA 3 až 9, až po −15 °C, prezimuje iba zásoba semien, dospelá rastlina zimu neprežije. ^{5 4}

Rozmnožovanie prebieha výlučne semenami. Každá matná nažka, ktorá spadne na zem alebo ju prenesie voda, klíči nasledujúci rok po premokrení pôdy. Bez stojatej vody nevzchádza; pri tomto druhu nenahrádza chýbajúce klíčenie vegetatívne rozmnožovanie. ^{5 6}

Japonské úžitkové kultivary pochádzajú z divých populácií a ich červenkasté výhonky sa predávajú ako koreninová zelenina. Analýza molekulových markerov ukazuje genetickú rozmanitosť výrazne odlišnú od divých predkov, doklad dávneho zdomácnenia zameraného na kuchyňu, nie na okrasu. ⁸

Využitie a riziká

Štipľavosť čerstvého listu robí z rastliny koreninu. V Európe nahrádzala čierne korenie v časoch nedostatku, kým v Japonsku mladé výhonky tradične sprevádzajú jedlá zo surových rýb. ^{4 8}

V indickom tradičnom liečiteľstve sa listy používajú proti črevným parazitickým červom. Pokusy in vitro potvrdzujú merateľný protihlístový účinok, klinicky overené pôsobenie u ľudí však zatiaľ chýba. ⁷

Závažná toxicita pre človeka alebo bežné domáce zvieratá nie je evidovaná. Šťava a čerstvé listy však môžu pri dlhšom kontakte dráždiť pokožku. Ostrá chuť odrádza dobytok a divé bylinožravce od spásania, takže biomasa zostáva nedotknutá do tvorby plodov. ^{4 5}

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Okrasný kultivar Persicaria hydropiper nie je v Európe známy. Existujú iba japonské úžitkové kultivary vyberané podľa farby a bujnosti mladých výhonkov, nie na dekoratívne využitie. ⁸

V teréne sa s horčiakom pieprovým najčastejšie zamieňa Persicaria lapathifolia, častejšie než Persicaria maculosa či Persicaria hydropiperoides. Odlišuje ju pošva bez bŕv a nevýrazná chuť. Persicaria maculosa má rovnako brvitú pošvu, ale výrazná štipľavosť jej chýba. Severoamerická trvalka Persicaria hydropiperoides s poplazmi má napokon okvetné lístky bez žliazok. ⁶

Súčasný výskyt troch znakov spoľahlivo označuje Persicaria hydropiper: zreteľne štipľavý pošúchaný list, brvitá pošva a bodkovito žliazkaté okvetné lístky. Ak niektorý z nich chýba, treba uvažovať o príbuznom druhu.

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Persicaria hydropiper (L.) Delarbre
• INPN / MNHN, Persicaria hydropiper (L.) Delarbre, 1800
• Tela Botanica / eFlore bdtfx, Persicaria hydropiper (L.) Delarbre
• Plants For A Future, Polygonum hydropiper - water pepper
• NC State Extension Gardener Plant Toolbox, Persicaria hydropiper
• Go Botany / Native Plant Trust, Persicaria hydropiper - marshpepper knotweed
• Journal of Parasitic Diseases, in vitro cestocidal activity of Persicaria hydropiper
• Breeding Science, genetic diversity of vegetable water pepper Persicaria hydropiper