Vika vtáčia (Vicia cracca, L. 1753)

Identita

Vika vtáčia (Vicia cracca L., 1753) je trváca popínavá bylina rodu Vicia z čeľade Fabaceae, známa aj pod anglickými názvami Tufted vetch a Cow vetch. Plants of the World Online prijíma toto meno od Linného uverejnenia v roku 1753. ^{1 6}

Rodové meno Vicia pochádza z latinského vincio, „pripútavam sa“, čo presne opisuje šplhanie pomocou úponkov. Prívlastok cracca má nejasnejší pôvod: cez botanika Rivina a Plínia by mohol nadväzovať na staré grécke meno rastliny blízkej hrachoru, no žiadny zdroj túto otázku definitívne nerozhodol. ³

Poznávacie znaky

Stonka viky vtáčej je hranatá a popínavá, bez hustého ochlpenia. O okolité rastliny sa zachytáva rozkonárenými úponkami na konci listov a podľa podmienok bežne dorastá do dĺžky 30 cm až 2 m. ^{4 3}

Perovito zložené listy majú 5 až 15 párov úzkych lístkov, pričom posledný pár sa mení na úponok. Najspoľahlivejším znakom je však súkvetie: hustý jednostranný strapec s 10 až 30 modrofialovými kvetmi dlhými 8 až 13 mm, oveľa bohatší než pri vikách s riedkymi súkvetiami. ^{4 2}

Samoinkompatibilita kvetov znamená, že bez návštevy čmeľa alebo inej včely nevytvoria semená. Pri rozmnožovaní semenami preto rastlina úplne závisí od opeľovačov. Následné struky sú hnedé a sploštené, dlhé 2 až 2,5 cm; pri dozretí prudko pukajú a uvoľňujú 3 až 6 červenohnedých semien. ⁴

Užitočná taxonómia

Pre viku vtáčiu zostáva v databáze Plants of the World Online prijaté meno Vicia cracca L., uverejnené v roku 1753. K druhu sa viaže dlhý zoznam synonym regionálnych odrôd a poddruhov vrátane Vicia cracca subsp. gerardi Gaudin a Vicia cracca var. grandiflora Lange ex Willk.; prijaté meno tým nie je spochybnené. ¹

Zaradenie do podčeľade Faboideae spája tento druh s ďalšími pestovanými vikami, napríklad bôbom a vikou siatou. Ide o bôbovité rastliny s motýľovitými kvetmi a pukavými strukmi. ¹

Pri určovaní v teréne sa najčastejšie zamieňa s Vicia sepium. Tá má len 2 až 6 zoskupených kvetov, kratších než list, v ktorého pazuche vyrastajú, kým súkvetie Vicia cracca je dlhé a husté. ⁴

Stanovište a rozšírenie

Mierne oblasti Eurázie od Európy a Škandinávie po Sibír a Japonsko tvoria pôvodný areál Vicia cracca. Rastie tam na lúkach, v živých plotoch, na svahoch a lesných okrajoch so sviežou až priepustnou pôdou. ^{3 1}

Francúzska databáza INPN eviduje tento pôvodný druh pod menom vesce cracca ako široko rozšírený na území metropolitného Francúzska. ⁶

Do Severnej Ameriky sa dostala zavčasu ako krmovina a dnes je invázna vo viacerých oblastiach od južnej Kanady po sever Južnej Karolíny. Na Aljaške osídľuje nenarušené stanovištia a šplhá až do spodných konárov stromov a krov, čo je pri burine zriedkavé. V aljašskej pôde zostávajú semená klíčivé približne päť rokov. Odolnosť proti ohňu aj suchu vysvetľuje rýchle opätovné obsadzovanie plôch po požiari alebo výrube. ^{5 7}

Životný cyklus a rozmnožovanie

Rozmnožovanie Vicia cracca prebieha semenami aj rozrastajúcou sa koreňovou sieťou s hľúzkami viažucimi dusík. Kolónia sa tak zväčšuje nezávisle od tvorby semien. ⁵

Od mája do augusta sa otvárajú kvety, z ktorých každý pre samoinkompatibilitu potrebuje návštevu čmeľa alebo inej včely, aby vytvoril struk. Struky dozrievajú od júla do septembra a semená uvoľňujú prudkým puknutím. Rozptyl na krátku vzdialenosť čiastočne vysvetľuje, prečo sú ohniská spočiatku sústredené a až potom sa rozširujú koreňovou sieťou. ^{4 2}

Prechodné letné sucho aj tuhú zimu rastlina znáša. Nadzemné olistenie pri prvých výrazných mrazoch odumiera, no hlboké korene a semená v pôde nepriaznivé obdobie prežijú. ^{5 2}

Využitie a riziká

Ako krmovina sa Vicia cracca pestuje a zberá na lúkach a dobytok ju dobre prijíma. Koreňové hľúzky obohacujú pôdu dusíkom aj pre okolité trávy. Je tiež pravidelnou medonosnou rastlinou, ktorú celé leto navštevujú čmele. ^{3 2}

Počas hladu sa jedli uvarené či pražené semená a mladé listy niekedy slúžili ako náhrada čaju. Toxicita pre človeka ani hlavné domáce zvieratá nie je zdokumentovaná, hoci údaje o znášanlivosti koňmi zostávajú obmedzené. ³

Poľnohospodárske problémy spôsobuje predovšetkým mimo pôvodného areálu. V Severnej Amerike znižuje výnosy krmovín ovíjaním okolo pestovaných rastlín a osídľuje cesty, trasy elektrických vedení a lesné okraje. Už usadený porast si vyžaduje niekoľkoročné sústavné obmedzovanie. ^{5 7}

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Záhradnícke kultivary Vicia cracca nie sú uznané: ide o voľne rastúcu rastlinu, ktorá sa na rozdiel od poľnohospodárskych vík, ako je Vicia sativa, nikdy nešľachtila na okrasné využitie. ³

Pri porovnávaní príbuzných rastlín prichádzajú do úvahy najmä:

• Vicia sepium, s krátkym súkvetím 2 až 6 zoskupených kvetov kratších než list;
• Vicia sylvatica, s bielymi kvetmi s fialovými žilkami namiesto jednotnej modrofialovej farby;
• niektoré hrachory rodu Lathyrus s rozkonárenými úponkami a často širšími lístkami.

Rozhodujúcim znakom je počet kvetov v súkvetí: viac než desať modrofialových kvetov dlhých 8 až 13 mm v hustom jednostrannom strapci zodpovedá len Vicia cracca, kým skupina 2 až 6 kvietkov kratších než susedný list ukazuje na Vicia sepium.

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Vicia cracca L.
• Royal Horticultural Society, Vicia cracca, vika vtáčia
• Plants For A Future, Vicia cracca
• Botanical Society of Britain and Ireland, Vicia cracca, vika vtáčia
• University of Alaska Fairbanks Cooperative Extension, invázne rastliny, vika vtáčia
• INPN / MNHN, Vicia cracca L., 1753, vika vtáčia
• Go Botany / Native Plant Trust, Vicia cracca, vika vtáčia
• PlantaLearn, vika vtáčia (Vicia cracca)