Jelša sivá (Alnus incana, (L.) Moench 1794)

Identita

Jelša sivá (Alnus incana (L.) Moench, 1794) je opadavý strom z čeľade brezovité (Betulaceae). Carl von Linné ju pôvodne opísal ako druh brezy; Conrad Moench ju v roku 1794 preradil do rodu Alnus. POWO túto kombináciu prijíma ako platné meno. ^{1 6}

Druhové meno incana odkazuje na sivoplstnatý rub listov, oveľa svetlejší než tmavozelené lesklé listy jelše lepkavej (Alnus glutinosa), jej blízkej príbuznej z nížinných brehov. Rozdiel vo farbe často umožní strom rozpoznať z diaľky, ešte pred preskúmaním púčikov či šištičiek. ^{5 7}

Poznávacie znaky

Bežná výška stromu je 8 až 20 m, výnimočne približne 25 m. Niektoré severoamerické poddruhy zostávajú veľkými krami s výškou 9 až 12 m. Sivá hladká kôra ich odlišuje od jelše lepkavej, ktorej stará kôra praská do tmavých platní. ^{4 5}

Na mladých výhonkoch poskytuje spoľahlivý znak ochlpenie: konáriky a krátko stopkaté púčiky jelše sivej sú plstnaté a nelepkavé. Jelša lepkavá má naopak lepkavé púčiky priamo pri konáriku, takže dotyk pomáha druhy rozlíšiť. Oválne listy merajú 3 až 11 cm, majú končistý vrchol, dvojito pílkovitý okraj a sivoplstnatý rub, podľa ktorého dostal druh meno. ^{5 3}

Už koncom zimy pred olistením visia na strome žltohnedé samčie jahňady dlhé 3 až 10 cm, v skupinách po 2 až 4. Zakladajú sa už počas predchádzajúcej jesene. Menšie zelenkasté samičie jahňady po oplodnení vytvárajú vajcovité drevnaté šištičky dlhé 1 až 1,7 cm, takmer bez stopky. Tento znak pomáha aj v zime, pretože šištičky jelše lepkavej majú oveľa dlhšiu stopku. ^{3 5}

Užitočná taxonómia

Podľa POWO zahŕňa Alnus incana štyri poddruhy. Nominátny poddruh incana rastie v Európe a západnej Sibíri; Alnus incana subsp. kolaensis na polostrove Kola a v subarktickej severovýchodnej Európe sa vyznačuje priesvitnou žltou kôrou. Severoamerické Alnus incana subsp. rugosa obýva východ kontinentu a Alnus incana subsp. tenuifolia západoamerické hory, kde tvorí tenké papierovité listy. ^{1 5}

Rozdelenie na štyri poddruhy vysvetľuje cirkumboreálne rozšírenie jelše sivej v miernych a subarktických oblastiach severnej pologule. V horských miestach kontaktu sa uvádza aj kríženec s jelšou zelenou, Alnus alnobetula. Najstálejším identifikačným údajom zostáva úplné vedecké meno Alnus incana. ⁶

Stanovište a rozšírenie

Pôvodný areál nominátneho poddruhu zahŕňa Európu okrem krajného západu vrátane Britských ostrovov, ďalej Kaukaz, západnú Sibír a Turecko. Vo Francúzsku je jelša sivá prevažne horským druhom Álp, Jury a Vogéz; odtiaľ pochádza francúzske pomenovanie horská jelša. ^{1 6}

Na brehoch bystrín, štrkovitých náplavoch, morénach a sutinách osídľuje čerstvo obnažené plochy, často vo vyššej nadmorskej výške. Do Spojeného kráľovstva bola introdukovaná už v roku 1780 a dnes sa tam často vysádza mimo pôvodného areálu. IUCN ju hodnotí ako málo dotknutý druh bez zistenej hrozby pre jeho zachovanie. ^{5 4}

Životný cyklus a rozmnožovanie

Kvitnutie predchádza olisteniu a podľa miestneho podnebia nastáva vo februári až marci. Samčie jahňady založené na jeseň uvoľňujú peľ, ktorý vietor prenáša na samičie jahňady toho istého alebo susedného stromu. ³

Korene jelše sivej žijú podobne ako pri jelši lepkavej v symbióze s baktériou Frankia alni. Tá sídli v koreňových hľúzkach a viaže vzdušný dusík. Strom tak dokáže osídliť pôdy chudobné na dusík, čo mu dáva výhodu na obnažených či čerstvo narušených plochách. ^{7 4}

V mladosti rastie jelša sivá rýchlo, rýchlejšie než väčšina ostatných priekopníckych drevín chladného podnebia. V záhradníctve sa rozmnožuje výsevom do nádob hneď po zbere semien alebo skoro na jar, prípadne odrezkami vyzretého dreva odobratými na jeseň po opade listov. ⁴

Využitie a riziká

Ľahké mäkké drevo sa dobre štiepa. V horských dedinách sa z neho tradične vyrábali dreváky a sústružené misky; slúži aj na priemyselnú výrobu celulózy. Kôra a plody obsahujú až 20 % trieslovín a kedysi sa používali na činenie kože aj na farbenie vlny, bavlny a hodvábu na hnedé a žltohnedé odtiene. ⁴

Rýchly rast, viazanie dusíka a znášanlivosť chudobných pôd robia z jelše sivej vhodnú zalesňovaciu drevinu na spevnenie sypkých plôch vrátane morén a priemyselných svahov aj na obnovu lesa na bývalej poľnohospodárskej pôde. Tradičná alnocoltura v talianskych Apeninách ju striedala s obilninami na obnovu pôdnej úrodnosti. ^{4 5}

Pre mačky, psy ani ľudí nie je doložená toxicita. Pri koňoch zostávajú údaje neisté pre nedostatok osobitných štúdií; rod nie je uvedený v zoznamoch jedovatých rastlín ASPCA. ¹

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

V predaji sa objavuje viacero kultivarov. Aurea má zlaté listy a oranžové mladé výhonky počas roka a získala Award of Garden Merit od Royal Horticultural Society. Pendula tvorí pôvabnú previsnutú korunu, Laciniata hlboko strihané listy takmer po hlavnú žilku. Ramulis Coccineis má jasne červené mladé konáriky a púčiky a vlastnosti si verne zachováva aj pri výseve. ^{5 2}

Najčastejšie sa zamieňa s jelšou lepkavou (Alnus glutinosa). Jelša sivá má končisté listy, plstnaté stopkaté púčiky a takmer sediace šištičky; jelša lepkavá má listy zaoblené alebo vykrojené, lepkavé sediace púčiky a stopkaté šištičky. Vo vyšších polohách k možným zámenám pribúda krovitejšia a neskôr kvitnúca jelša zelená (Alnus alnobetula). ^{5 6}

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Alnus incana (L.) Moench
• Royal Horticultural Society, Alnus incana – podrobnosti o jelši sivej
• Missouri Botanical Garden Plant Finder, Alnus incana
• Plants For A Future, Alnus incana – databázový záznam
• Trees and Shrubs Online / International Dendrology Society, Alnus incana
• INPN / MNHN, Alnus incana
• Forest Research, Grey alder (Alnus incana (L.) Moench)
• Wikipedia EN, Alnus incana