Pichliač obyčajný (Cirsium vulgare, (Savi) Ten. 1836)

Pichliač obyčajný (Cirsium vulgare (Savi) Ten., 1836) je dvojročná rastlina z čeľade astrovité (Asteraceae), pôvodná v miernej Európe, západnej Ázii a severozápadnej Afrike. Dnes je zdomácnený takmer na všetkých kontinentoch. Vzpriamená byľ má súvislé ostnaté krídla a jednotlivé ružovopurpurové úbory. Jediný dužinatý hlavný koreň ho odlišuje od rozrastavého koreňového systému príbuzného pichliača roľného, Cirsium arvense.

Čítať ďalej
Vedecký názovCirsium vulgare
RodCirsium
RadAsterales

Pichliač obyčajný, Spear thistle a Bull thistle

Identita
Toxicita
Po požití netoxický; ostne mechanicky dráždia kožu a hospodárske zvieratá
Náročnosť údržby
Vysoká
Typ rastliny
Dvojročná rastlina · Ružica
Typ listov
Opadavý
Dĺžka života
Dvojročná
Krajina pôvodu
FrancúzskoSpojené kráľovstvoŠpanielskoIránRusko
Biotop
Pasienky, spásané lúky, rumoviská, staveniská a okraje ciest na narušených pôdach a plnom slnku
Sezónnosť
Kvitnutie
Leto
Rast
Vegetačný pokoj
Zimný odpočinok
Rýchlosť rastu
7/10
Čas dozrievania
Prvý rok ružica, druhý rok kvitnutie od mája do septembra, potom odumiera
Rozmnožovanie
Výsev
Klíma a voda
Teplota
Mrazuvzdornosť
Odolnosť voči vetru
Pevná krídlatá byľ, dobre drží po zakorenení ružice
Vlhkosť
40–70 %
Polievanie
Veľmi málo
Málo
Stredne
Veľa
Veľmi veľa
Odolnosť voči suchu
Áno
Pôda
pH pôdy
Typy pôdy
Narušená pôda, Priepustná pôda, Vápenitá pôda, Chudobná pôda
Slaná pôda
Netolerovaná
Svetlo a umiestnenie
Svetelná expozícia

Plné slnko

Umiestnite na plné slnko s intenzívnym priamym svetlom po celý deň.

Plné slnko, hustý tieň silno obmedzuje uchytenie
Exteriér
Okraj cesty, Lúka, Riadený úhor, Okraj poľa
Vzhľad
Výška30–250 cmŠírka30–100 cm
Listy
ZelenáBiela
Kvety
FialováRužováVeľkosť2.5–5 cm
Plody
HnedáVeľkosť0.4–0.5 cm
Habitus
Pichliač obyčajný (Cirsium vulgare): pôvod a využitie — habitus 1
Kôra
Zelená

Celosvetové rozšírenie

WCVP vymedzuje prirodzený areál Cirsium vulgare v miernej Európe až po Sibír, západnej Ázii a severozápadnej Afrike vrátane metropolitného Francúzska. Druh zavlečený z Európy je dnes najrozšírenejšou pasienkovou burinou Severnej Ameriky, škodlivou burinou v Austrálii a miestne inváznou rastlinou v Novej Kaledónii.

  • Pôvodná5
  • Introdukovaná3
  • Invázna2
  • Metropolitné Francúzsko
  • Spojené kráľovstvo
  • Španielsko
  • Irán
  • Rusko
  • Spojené štáty
  • Kanada
  • Južná Afrika
  • Austrália
  • Nová Kaledónia

Šesťuholníky: regióny, kde sa rastlina vyskytuje. Zelené body: pôvodný areál.1

Identita

Pichliač obyčajný (Cirsium vulgare (Savi) Ten., 1836) je dvojročná rastlina rodu Cirsium z čeľade Asteraceae. Rodové meno pochádza z gréckeho kirsos, teda kŕčová žila. Korene viacerých druhov rodu sa dlho používali v odvaroch pri žilových ochoreniach a práve toto historické využitie stojí za vznikom vedeckého rodového názvu. 4 1

Prívlastok vulgare znamená v latinčine „obyčajný“. Taliansky prírodovedec Gaetano Savi opísal rastlinu v roku 1798 vo svojej flóre Pisy pod menom Carduus vulgaris. Michele Tenore ju v roku 1836 preradil do rodu Cirsium. Túto kombináciu dnes uznáva Plants of the World Online. 1

Anglické mená spear thistle a bull thistle odkazujú na kopijovito zakončené listy a mohutný vzrast medzi britskými bodliakmi. Pri rozlišovaní od príbuzného Cirsium arvense je najdôležitejšia byľ. Kým pichliač roľný ju má hladkú, pichliač obyčajný nesie po celej dĺžke súvislé ostnaté krídla. 3

Rozpoznávanie

Výška pichliača obyčajného podľa INPN bežne dosahuje 30 cm až 2,5 m. Pod zemou má jediný dužinatý hlavný koreň, ktorý môže siahať do hĺbky 70 cm. Nevytvára sústavu vodorovných rozrastavých koreňov, aká je typická pre pichliač roľný. 2 6

Tmavozelené listy sú na vrchnej strane drsné a na spodnej bielo vlnato plstnaté. Ich laloky končia tuhými ostňami a prízemné listy môžu presahovať dĺžku 20 cm. Vzpriamenú rozkonárenú byľ lemujú súvislé ostnaté listové zbehy tvoriace krídla. Ich prítomnosť odlišuje tento druh od Cirsium arvense. 5 3

Na konci každej byle vyrastá jednotlivý vajcovitý až guľovitý úbor široký 2,5 až 5 cm. Obklopujú ho zákrovné listene zakončené ostňom. Ružovopurpurové, zriedka biele kvety sa podľa INPN otvárajú od mája do septembra, s vrcholom kvitnutia v júli a auguste. 2 8

Taxonómia

Meno Cirsium vulgare (Savi) Ten. zachytáva presun druhu z iného rodu. Gaetano Savi ho v roku 1798 opísal ako Carduus vulgaris, až Michele Tenore ho v roku 1836 zaradil do Cirsium. Plants of the World Online dnes prijíma toto neskoršie rodové zaradenie. 1

V starších flórach a botanickej synonymike sa objavuje viacero mien, ktoré je užitočné poznať pri porovnávaní opisov alebo určovaní nálezov:

  • Carduus vulgaris Savi, bazionymum z roku 1798
  • Cirsium lanceolatum (L.) Scop., nelegitímne meno dlho používané v európskych flórach
  • Cirsium lanceolatum var. vulgare Nägeli ex W.D.J.Koch, historické varietné meno
  • Cirsium eriophorum subsp. vulgare Petr., historické poddruhové meno
  • Cirsium vulgare subsp. crinitum (Boiss. ex DC.) Arènes, taxón západného a stredného Stredomoria

Rod Cirsium zahŕňa viac než 200 druhov. Viaceré osídľujú rovnaké ruderálne stanovištia ako pichliač obyčajný, ale ide o odlišné rastliny. Vedecké latinské meno preto poskytuje spoľahlivejšiu oporu pri porovnávaní určení než samotná silueta alebo farba kvetov, ktoré sa medzi populáciami menia. 1

Biotop a rozšírenie

Od miernej Európy po Sibír, západnú Áziu a severozápadnú Afriku siaha prirodzený areál vymedzený WCVP. Zahŕňa aj metropolitné Francúzsko. INPN tam zaznamenáva druh na pasienkoch, lúkach, rumoviskách a mezofilných okrajoch porastov, v spojení s nitrofilnými spoločenstvami pôd bohatých na dusík. 1 2

Za hranice prirodzeného areálu sa pichliač obyčajný dostal na mnohé miesta. V Severnej Amerike sa uvádza ako najrozšírenejšia pasienková burina. Zavlečený je aj do južnej Afriky a Austrálie, kde je klasifikovaný ako škodlivá burina. 6 8

Do Novej Kaledónie sa dostal náhodne v roku 1969 s dovážaným krmivom. Odvtedy sa miestne invázne šíri na západnom pobreží. Jeho postavenie v tomto území sa teda výrazne líši od metropolitného Francúzska, kde je pôvodnou súčasťou flóry. 8

Životný cyklus a rozmnožovanie

Dvojročný vývoj sa končí jediným obdobím rozmnožovania: rastlina je dvojročná a striktne monokarpická. Semeno klíči na jar alebo na jeseň pri 10 až 30 °C. Prvý rok vzniká prízemná ružica ostnatých listov bez kvetnej byle, kým hlavný koreň postupne preniká hlbšie do pôdy. 6 4

Po prezimovaní v ružici vyrastie nasledujúcu jar krídlatá byľ, ktorá môže presiahnuť 2 m. Kvitnutie prebieha od mája do septembra. Jedinec môže vytvoriť 1 až vyše 400 úborov, z ktorých každý poskytuje 100 až 300 alebo viac semien. Ich životaschopnosť dosahuje 60 až 90 %. 6

Nažky nesú ľahko odpojiteľný perovitý chocholec. Prenášajú sa vetrom, vodou, blatom aj srsťou zvierat, takže šírenie nezávisí iba od jediného spôsobu transportu. Po rozmnožení rastlina odumiera. Tým sa líši od Cirsium arvense, ktorého rozrastavé korene umožňujú trvácnu obnovu medzi vegetačnými obdobiami. 6 5

Využitie a riziká

Olúpaný hlavný koreň má podľa PFAF chuť pripomínajúcu topinambur. Historické potravinové využitie zahŕňa aj mladé kvetné byle uvarené ako zeleninu. Lôžka úborov sa pripravovali podobne ako artičokové srdiečka; tieto údaje opisujú využitie častí rastliny, ktorá sa zámerne nepestuje. 4

Toxicita po požití nie je doložená pri ľuďoch ani domácich zvieratách. Hlavné riziko je mechanické. Tuhé ostne bylí, listov a zákrovných listeňov dráždia ústa a papuľu hospodárskych zvierat, ktoré rastlinu na pastve obchádzajú. Nadmerné spásanie preto podporuje jej šírenie: konkurenčný porast mizne a na narušenej pôde sa uchytávajú nové ružice. 5 7

Z hľadiska tvorby nektáru patrí pichliaču obyčajnému medzi britskými rastlinami šieste miesto a podľa obsahu cukru na jednotku kvetu tretie. Je teda významným zdrojom potravy pre opeľovače. Olejnaté semená živia zrnožravé vtáky vrátane stehlíka, ktorý chocholec nažiek využíva aj na vystielanie hniezda. 8

Regulácia a podobné rastliny

Na obhospodarovaných lúkach a pasienkoch býva najúčinnejšie pokosenie alebo vytrhnutie pred otvorením úborov. Zásah má predísť rozneseniu semien vetrom. Ako biologický regulačný organizmus sa využíva mucha Urophora stylata, ktorá napáda úbory a môže znížiť produkciu semien až o 60 %. 7

Pichliač roľný (Cirsium arvense) sa odlišuje hladkou neostnatou byľou bez krídel. Jeho drobné úbory v chocholíkoch kontrastujú s veľkými jednotlivými úbormi pichliača obyčajného. V štádiu ružice môže zámena vzniknúť aj s Cirsium eriophorum, ktorý neskôr vytvára vlnatejšie úbory, alebo so striebristolistým Onopordum acanthium. 3

Pichliač obyčajný sa niekedy spája s bodliakom ako škótskym symbolom. Heraldická tradícia však túto úlohu najčastejšie pripisuje Onopordum acanthium. Oba druhy rastú na podobných ruderálnych stanovištiach a majú nápadnú ostnatú siluetu. Práve tá podporuje legendu o vikinskom vojakovi, ktorého počas nočného postupu prezradilo bolestivé pichnutie. 8

Hlavné zdroje

Časté otázky

Je pichliač obyčajný toxický pre psy a mačky?

Toxicita po požití nie je doložená pri psoch, mačkách ani ľuďoch. Skutočné riziko je mechanické: ostne bylí, listov a zákrovných listeňov dráždia pokožku, ústa a papuľu hospodárskych zvierat.

Prečo sa šíri na nadmerne spásaných pasienkoch?

Zvieratá sa mu pre ostne vyhýbajú, čím sa znižuje konkurencia okolitých rastlín. Nadmerná pastva odstraňuje susedné trávy a zanecháva narušenú pôdu. Obe podmienky vyhovujú jeho klíčeniu.

Je pichliač obyčajný skutočne symbolom Škótska?

O tom sa vedú diskusie. Heraldická tradícia najčastejšie uvádza Onopordum acanthium. Cirsium vulgare však rastie na podobných ruderálnych stanovištiach a má podobný ostnatý vzhľad, čo prispieva k zámene.

Dá sa pichliač obyčajný jesť?

Čiastočne áno. PFAF uvádza olúpaný hlavný koreň s chuťou podobnou topinamburu, varené mladé kvetné byle a lôžka úborov pripravené ako artičokové srdiečka. Druh sa však zámerne nepestuje.

Ako odlíšiť Cirsium vulgare od Cirsium arvense?

Najspoľahlivejší znak je byľ. Pri Cirsium vulgare má súvislé ostnaté krídla, pri Cirsium arvense zostáva hladká. Veľké jednotlivé úbory pichliača obyčajného sa líšia aj od malých úborov pichliača roľného zoskupených do chocholíkov.

Kedy treba pichliač obyčajný pokosiť?

Pred otvorením úborov, aby sa zabránilo rozneseniu nažiek vetrom. Pri kosení po začiatku kvitnutia už môžu na mieste zostať životaschopné semená.

Je pichliač obyčajný užitočný pre biodiverzitu?

Áno. V britskom hodnotení tvorby nektáru mu patrí šieste miesto a živí mnohé motýle a včely. Olejnaté semená vyhľadávajú zrnožravé vtáky vrátane stehlíka.

Podobné rastliny

Ak si nie ste istí toxicitou rastliny, poraďte sa s botanikom alebo veterinárom.