Loquat (Eriobotrya japonica, (Thunb.) Lindl. 1821)

Identita

Eriobotrya japonica (Eriobotrya japonica (Thunb.) Lindl., 1821), známa aj pod menom Loquat, je vždyzelený ovocný strom z čeľade ružovité (Rosaceae), tribu Maleae. Carl Peter Thunberg ju v roku 1784 najprv opísal ako Mespilus japonica. John Lindley ju v roku 1821 presunul do nového rodu Eriobotrya, oddeleného od pravých mišpúľ. ^{1 5}

Vedecké meno rodu spája grécke slová erion (vlna) a botrys (strapec), teda doslova „vlnatý strapec“. Mladé konáriky, púčiky a kvetné metliny pokrýva jemné vatovité ochlpenie, podľa ktorého možno druh spoznať aj z diaľky. Francúzske mená bibacier a bibassier pochádzajú z čínskeho Pípá, mena ovocia odvodeného od podobnosti so strunovým nástrojom rovnakého mena. Táto podobnosť dala meno aj jazeru Biwa neďaleko Kjóta. ⁵

Poznávacie znaky

Jednoduché striedavé listy dosahujú dĺžku 25 cm, sú kožovité a na okraji zúbkaté. Zvrchu sú tmavozelené a lesklé, zospodu hrdzavohnedo plstnaté. Plstnatý rub ich spoľahlivo odlišuje od na pohľad podobných vždyzelených listov vavrínovca lekárskeho a olivovníka, ktoré sú zospodu hladké a lysé. Tento znak je viditeľný bez lupy aj určovacieho kľúča. ^{3 5}

Na jeseň alebo začiatkom zimy sa otvárajú biele voňavé kvety vo vrcholových metlinách, čo je pri ovocnom strome nezvyčajné. Plody dozrievajú až koncom zimy alebo začiatkom jari. Kvety namŕzajú už pri -5 °C, preto mierne počasie koncom jesene priamo ovplyvňuje veľkosť nasledujúcej úrody. ^{3 5}

Vajcovité plody s veľkosťou 3 až 5 cm majú podľa kultivaru žltooranžovú až slonovinovú farbu. Šťavnatá kyslastá dužina obklopuje jedno až päť veľkých hnedočiernych semien. Nešľachtené semenáče majú málo dužiny; najlepšie ovocné výbery majú menšie semená a väčší podiel dužiny. ^{2 5}

Užitočná taxonómia

Taxonomické postavenie prijatého druhu Eriobotrya japonica sa znovu otvorilo v roku 2020. Štúdia kombinujúca chloroplastový genóm s jadrovou ribozomálnou DNA ukázala, že rod Eriobotrya je geneticky vnorený do rodu Rhaphiolepis. Viedlo to k publikovaniu mena Rhaphiolepis loquata B.B.Liu & J.Wen ako možnej náhrady. ⁹

Následne botanici navrhli zachovať rodové meno Eriobotrya aj napriek genetickému vzťahu k Rhaphiolepis, aby sa nenarušilo záhradnícke a obchodné pomenovanie používané dve storočia. Referenčné databázy naďalej prijímajú Eriobotrya japonica a meno Rhaphiolepis loquata vedú ako homotypické synonymum. Tento vzťah pomôže pri čítaní etikiet v škôlke. ¹

V katalógoch sa objavujú aj staršie synonymá Photinia japonica (Thunb.) Hemsl., Crataegus bibas Lour. a Pyrus bibas (Lour.) M.F.Fay & Christenh.. Všetky označujú ten istý taxón, ktorý pri revíziách postupne menil rodové zaradenie. ¹

Stanovište a rozšírenie

Subtropické hory juhozápadnej Číny vo výške 900 až 2 000 m predstavujú pôvodný areál druhu. Sekvenovanie voľne rastúcich rastlín zo S’-čchuanu a Jün-nanu ukazuje na pravdepodobné centrum domestikácie v provincii Chu-pej. V Číne je pestovanie doložené asi dve tisícročia, dlho pred zavedením do Japonska. ⁵

V Japonsku sa druh po introdukcii udomácnil a pestuje sa vyše tisíc rokov. V 17. storočí sa rozšíril do Stredomoria a neskôr do Indie, Ameriky a Oceánie. V pôvodnej oblasti domestikácie v Číne bolo opísaných vyše tisíc kultivarov; významné zbierky odrôd sa dnes udržiavajú v Japonsku a Španielsku. ^{5 4}

Zrelé plody mimo pôvodného areálu lákajú vtáky a cicavce, ktoré roznášajú semená ďaleko od sadov. Druh sa eviduje ako invázny v niektorých stredomorských oblastiach, v Austrálii, na Havaji, Réunione a v Južnej Afrike. Miestami tam vytvára husté porasty v podraste alebo na brehoch vodných tokov. ⁷

Životný cyklus a rozmnožovanie

Čerstvé semená vyklíčia za menej než mesiac, no semenáč začína rodiť až po 7 až 10 rokoch. Prvá úroda má zvyčajne menej dužiny než plody vrúbľovaného stromu vybraného kultivaru. Komerčné množenie preto využíva najmä vrúbľovanie, do rázštepu, za kôru alebo očkovaním. Pre vysokokmenné stromy slúžia ako podpník semenáče Eriobotrya japonica, pre zakrpatené formy dula a hloh. ⁵

Vrúbľované rastliny začínajú rodiť už od 2 rokov, ale ich životnosť klesá približne na 20 rokov oproti 40 rokom pri stromoch na semenáči Eriobotrya japonica. Vzdušné potápanie a odrezkovanie sú tiež spoľahlivé, ale pomalšie metódy, používané najmä pri okrasnom množení. ⁵

Po nasadení plodov sa pri prvom prerieďovaní ponechávajú iba vrcholové súkvetia, ktoré sú najskoršie a najúrodnejšie. Druhé prerieďovanie koncom zimy zníži počet na 2 alebo 3 plody v strapci, čím zväčšuje ich veľkosť a obmedzuje striedavú rodivosť, prirodzené striedanie bohatej a slabej úrody v jednotlivých rokoch. V Japonsku sa strapce niekedy obaľujú vreckami na urýchlenie dozrievania a ochranu pred vtákmi. ⁵

Využitie a riziká

Plody sa jedia čerstvé, tepelne upravené alebo spracované na sirup, víno či likér. Obsahujú vitamíny A a B6, draslík a železo. Zo sušených listov sa pripravuje tradičný nálev obľúbený v Číne a Japonsku; čínske liečiteľstvo ich používa aj na obklady. ^{3 5}

Dužina nepredstavuje osobitné riziko, ale semená obsahujú kyanogénne glykozidy vrátane amygdalínu, ktoré po rozdrvení a trávení môžu uvoľňovať kyanovodík. Analýza sušených semien zistila priemernú koncentráciu amygdalínu 5 900 mg/kg a riziko prekročenia akútnej referenčnej dávky kyanidu pri viac než polovici vzoriek. Hlásené príznaky po požití veľkého množstva rozdrvených semien siahajú od slabosti po kŕče. ^{8 3}

Amygdalín sa dlho používal na výrobu laetrilu, údajného protirakovinového prípravku, ktorého účinnosť sa nikdy nepreukázala a ktorého predaj zostáva v Spojených štátoch zakázaný. Pražené semená sa tradične používajú aj v malom množstve ako náhrada kávy. Tento zvyk však neruší potrebu opatrnosti pri surových alebo vo väčšom množstve rozdrvených semenách. ⁵

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Tradičné záhradnícke skupiny sa odlišujú tvarom plodov. Čínska skupina zahŕňa skoré kultivary s užšími listami a oranžovými hruškovitými alebo okrúhlymi plodmi. Patrí sem Tanaka, neskorý výber odolný proti chladu, zavedený do USA v roku 1902, a Algérie, sladká odroda uprostred sezóny, najpestovanejšia v Andalúzii. Japonská skupina spája neskoršie kultivary so širokými listami a svetložltými plodmi, napríklad Champagne a Advance, ktoré v Kalifornii vyšľachtil C. P. Taft na začiatku 20. storočia. ⁵

Podobné ľudové mená môžu viesť k zámene s mišpuľou obyčajnou (Mespilus germanica). Ide o odlišný strom odolný v chladnom podnebí, v zónach USDA 5 až 8, ktorého plody sa konzumujú až po zmäknutí. Eriobotrya japonica naopak potrebuje teplé podnebie, zóny USDA 8 až 11, a zberá sa zrelá. Thunberg ju pôvodne zaradil do rodu Mespilus, od ktorého ju Lindley v roku 1821 oddelil. ^{4 5}

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Eriobotrya japonica (Thunb.) Lindl.
• Royal Horticultural Society, Eriobotrya japonica (F), Japanese loquat
• NC State Extension, Eriobotrya japonica (Japanese medlar, Japanese plum, loquat)
• Plants For A Future, Eriobotrya japonica, loquat
• Wikipédia, Eriobotrya japonica
• Wikipedia, Loquat
• Brisbane City Council profil inváznej rastliny, Loquat (Eriobotrya japonica)
• stanovenie amygdalínu, prunazínu, celkového a voľného kyanidu v práškových semenách Eriobotrya japonica, PubMed
• Liu, Liu, Hong & Wen (2020), zaradenie Eriobotrya do Rhaphiolepis (Maleae, Rosaceae)