Pūrau (Hibiscus tiliaceus, L. 1753)

Identita

Hibiscus tiliaceus (Hibiscus tiliaceus L., 1753) je strom alebo veľký ker z čeľade Malvaceae, rozšírený takmer po všetkých tropických pobrežiach sveta. Na Tahiti ho volajú pūrau, v Novej Kaledónii bourao a na Réunione mahot bord de mer. Tieto miestne mená označujú tú istú pobrežnú drevinu. ^{1 2}

V roku 2001 botanik Paul Fryxell preradil druh spolu s dvadsiatimi jedným príbuznými druhmi do nového rodu Talipariti. V novšej vedeckej literatúre preto nájdeme aj meno Talipariti tiliaceum. POWO však naďalej prijíma Hibiscus tiliaceus a aj v bežnom používaní výrazne prevažuje zaradenie medzi ibišteky. ^{1 7}

Tahitské meno pūrau, ktoré používajú aj frankofónni obyvatelia Francúzskej Polynézie, pochádza zo starého polynézskeho slova fau. Z neho vznikli aj výrazy raufau pre listy a puāfau pre otvorené kvety. Anglické mená Sea hibiscus a Beach hibiscus zasa priamo odkazujú na obľúbené pobrežné stanovište. ^{7 8}

Poznávacie znaky

Rozložitá koruna stromu alebo kra má nízke, niekedy navzájom prepletené konáre a hladkú svetlosivú kôru. Divo rastúce jedince bežne dosahujú 6 až 15 m a priemer kmeňa môže presiahnuť 40 cm. Niektoré ostrovné populácie dorastajú až do výšky 20 m. ^{7 5}

Striedavé srdcovité listy sú dlhé 3 až 20 cm, so stopkou dlhou 6 až 17 cm. Z ich bázy vybieha päť až deväť žíl podobne ako pri lipe, rode Tilia, podľa ktorého vzniklo druhové meno tiliaceus. Líc je tmavozelený a hladký, rub svetlejší a niekedy jemne plstnatý. ^{7 3}

Najvýraznejším poznávacím znakom je kvet, ktorý žije jediný deň, otvára sa približne o 9. hodine a zatvára okolo 16. hodiny. Ráno je biely či bledožltý, niekedy s purpurovým stredom. Neskôr ružovie, oranžovie a pred večerným opadnutím tmavopurpurovie. Preto môže jeden strom niesť súčasne kvety viacerých farieb. ^{3 6}

Užitočná taxonómia

Taxonomická referencia POWO ponecháva prijaté meno Hibiscus tiliaceus L., 1753, v čeľadi Malvaceae. Rozšíreným novším synonymom je Talipariti tiliaceum (L.) Fryxell, 2001. Vzniklo pri vyčlenení rodu Talipariti, do ktorého malvológ Paul Fryxell zaradil dvadsaťjeden druhov odlišných od ostatných ibištekov. Neskoršie molekulárne fylogenetické štúdie potvrdili monofyletický charakter skupiny. ^{1 7}

Dva príbuzné druhy môžu viesť k zámene. Karibský Hibiscus elatus Sw. zdieľa anglické meno mahoe a dlho bol vedený ako varieta. POWO ho však hodnotí ako samostatný druh z Kuby a Jamajky. Aj japonský pobrežný Hibiscus hamabo Siebold & Zucc. bol pred osamostatnením dlho považovaný za varietu. ^{1 2}

Poddruh Hibiscus tiliaceus subsp. pernambucensis (Arruda) A.Cast. zahŕňa americké atlantické populácie, ktoré sa považujú za dostatočne odlišné na vlastný vnútrodruhový stupeň. Tento detail ukazuje geografickú premenlivosť druhu na jeho mimoriadne veľkom pantropickom území. ¹

Stanovište a rozšírenie

Presný geografický pôvod zostáva neistý, dnes však druh osídľuje takmer všetky tropické pobrežia východnej Afriky, juhovýchodnej Ázie, Austrálázie a Tichomoria. Rastie na plážach, na okrajoch mangrovov vedľa rodu Barringtonia, pri riekach a do výšky 800 m nad morom. Znáša piesok, bahno, slieň aj vápenec s pH 5 až 8,5. ^{7 4}

Ako halofyt toleruje slaný morský aerosól aj dočasné zaplavenie. Korene spevňujú piesok dún a pomáhajú obmedzovať eróziu tropického pobrežia. Zdomácnel aj mimo predpokladaného pôvodného areálu, najmä na Floride, v Portoriku, na Panenských ostrovoch a na Novom Zélande. ^{3 7}

Na Havaji sa stále diskutuje, či je pôvodný, alebo patrí medzi rastliny privezené na kanoe prvými polynézskymi moreplavcami. Na Floride ho Florida Exotic Pest Plant Council zaraďuje do kategórie II s doloženým inváznym potenciálom v mokradiach. Globálne ho IUCN vzhľadom na obrovský areál hodnotí ako menej ohrozený. ^{8 9}

Tradičné využitie a vlastnosti

Vnútorná kôra, po tahitsky more, poskytuje pevné vlákno na povrazy, rohože, rybárske siete a tradičné tanečné kostýmy. V Novej Kaledónii sa pred spracovaním na sukne alebo odolné povrazy na niekoľko dní namáča do morskej vody. Ide o dlhodobo využívanú vlastnosť pobrežného stromu. ⁷

Ľahké drevo sa používa na ľahké konštrukcie, stolárstvo, stavbu lodí aj ako palivo. Ohybné stonky zasadené priamo do zeme zakorenia a vytvoria živé plotové koly. Tradičné liečebné použitia sa regionálne líšia: na Madagaskare sa kvetový nálev používa pri dýchacích ťažkostiach, v Gabone listy na upokojenie a v kanackej tradícii Novej Kaledónie kôra ako preháňadlo a miazga na rany. ^{7 4}

Dostupné údaje hodnotia rastlinu ako netoxickú pre mačky, psy a ľudí. Výhrada sa týka semien: ich olej obsahuje cyklopropénové mastné kyseliny, kyselinu malvalovú a sterkulovú, ktoré pri požití veľkého množstva môžu spôsobiť fyziologické poruchy, najmä hospodárskym zvieratám. Táto výhrada sa preto nemá stratiť za všeobecným údajom o nízkom riziku. ^{10 7}

Pestovanie a rozmnožovanie

Vlhké tropické alebo subtropické podnebie a plné slnko umožňujú rýchly, nenáročný rast. Druh však neznáša mráz a zvyčajne sa uvádzajú zóny USDA 10 až 12. V miernom podnebí preto vyžaduje nádobu, verandu či teplý skleník; vo vhodných tropických oblastiach sa pestuje priamo v pôde. ^{3 4}

Rozmnožuje sa výsevom aj odrezkami. Semená sa zbierajú tesne pred hnednutím toboliek a po skarifikácii a 24-hodinovom namáčaní v teplej vode klíčia približne s 50 % úspešnosťou. Polovyzreté odrezky dlhé 20 až 40 cm korenia rýchlejšie. Rastliny z nich kvitnú už prvý rok, kým semenáče potrebujú dva až tri roky. ⁷

Pri pobrežnom živom plote alebo vetrolame sa využívajú živé koly. Konárové úseky dlhé 2 až 3 m sa zapustia do zeme na tretinu svojej dĺžky. Za dobrých podmienok zakorenia za menej než mesiac, podobne ako pri tradične zakladaných živých ohradách. ⁷

Kultivary, zámeny a príbuzné rastliny

Medzinárodný záhradnícky register kultivarov tohto druhu neexistuje, no rozlišujú sa štyri formy. Tahitský pūrau ʻopiʻopi má ryhované listy a kvety; pūrau papa rastie na pobrežných skalách a netvorí semená; pūrau tōroire má malé listy. Ďalšia okrasná forma má purpurovo sfarbené listy a ružové až biele kvety, bez formálneho medzinárodného registra. ⁷

Najľahšie sa zamieňa s druhom Hibiscus elatus, ktorý tiež nesie anglické meno mahoe a historicky patril do rodu Talipariti. Je to však samostatný karibský druh, nie tichomorský. Nejasnosť ľudových mien odstraňuje úplné vedecké meno s autorom: Hibiscus tiliaceus L. oproti Hibiscus elatus Sw. ¹

V teréne pomáha najmä úzke spojenie s tropickým pobrežím, mangrovmi a piesčitými brehmi. Takéto stanovište nie je rovnako typické ani pre Hibiscus rosa-sinensis, pestovaný v okrasných živých plotoch bez osobitnej väzby na more, ani pre Hibiscus elatus, vyhľadávaný viac pre drevo než pre pobrežný výskyt.

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Hibiscus tiliaceus L.
• International Plant Names Index, Hibiscus tiliaceus
• Missouri Botanical Garden Plant Finder, Hibiscus tiliaceus
• Plants For A Future, Talipariti tiliaceum
• National Tropical Botanical Garden, Hibiscus tiliaceus
• Mangrove and Wetland Wildlife guidebook (NUS), pobrežný ibištek
• Wikipédia, Hibiscus tiliaceus
• Wikipedia, Hibiscus tiliaceus
• IUCN Red List, Hibiscus tiliaceus, hodnotenie
• Perenual, údaje o vlastnostiach Hibiscus tiliaceus