Láskavec zelený (Amaranthus viridis, L. 1763)

Identita

Láskavec zelený (Amaranthus viridis L., 1763) je jednoročná bylina z čeľade Amaranthaceae a rodu Amaranthus. Carl von Linné ho opísal v roku 1763. Presné pôvodné rozšírenie je sporné: WCVP ho kladie od juhovýchodu Mexika po americké trópy, iné zdroje do východnej Ázie. Dnes ide o kozmopolitný druh, ale len v tropickom, subtropickom a teplom miernom podnebí. Prvý mráz rastlinu usmrtí. ^{1 5}

Botanické synonymum Amaranthus gracilis Desf. ex Poir. vystihuje tenkú stonku a úzke súkvetia; odtiaľ pochádza anglické meno slender amaranth. Na Antilách sa používa aj názov callaloo, v západnej Afrike African spinach. Tieto pomenovania súvisia s využitím varených listov namiesto špenátu a patria k miestnym kulinárskym tradíciám. ^{4 3}

Poznávacie znaky

Tenká vzpriamená alebo rozložitá stonka druhu Amaranthus viridis je lysá až slabo ochlpená, zelená až červenkastá. Zvyčajne dosahuje 20–80 cm, za priaznivých podmienok až 1 m. Práve hladký povrch stonky pomáha odlíšiť ju od Amaranthus retroflexus, ktorého drsná a chlpatá stonka sa dá rozpoznať aj dotykom, bez lupy a bez porovnávania herbárových položiek. ^{4 3}

Striedavé stopkaté listy majú vajcovitý až kosoštvorcovo podlhovastý obrys a dĺžku 2–8 cm. Na vrchole bývajú vykrojené. Drobné zelenkasté kvety nemajú korunné lupienky. Zoskupujú sa do tenkých úzkych súkvetí na koncoch stoniek aj v pazuchách listov; ich rozkonárenie je pomerne slabé. ^{5 4}

Rastlina je jednodomá a samoopelivá. Na jednom jedincovi sa nachádzajú samčie aj samičie kvety, ktoré opeľuje vietor. Na vytvorenie semien preto nepotrebuje živočíšneho opeľovača ani druhú rastlinu v bezprostrednej blízkosti. ³

Užitočná taxonómia

Meno Amaranthus viridis L., publikované v roku 1763, prijíma Plants of the World Online ako platné označenie druhu z čeľade Amaranthaceae. ^{1 2}

Botanici v 19. storočí presúvali tento druh aj do rodov, ktoré sa dnes nepoužívajú. Mená Euxolus viridis (L.) Moq., Glomeraria viridis (L.) Cav. a Pyxidium viride (L.) Moq. tak označujú tú istú rastlinu. Pri starých flórach môže zavádzať neprípustné homonymum Amaranthus viridis All., 1785. Prednosť má skoršie Linného meno, nie neskoršie Allioniho použitie rovnakého mena. ¹

Najtrvalejšia zámena sa týka Amaranthus graecizans L., samostatného druhu uznaného vo WCVP. Jeho pôvodný opis sa v starších flórach dlho prekrýval s opisom Amaranthus viridis. Nejasnosť medzi týmito dvoma láskavcami s drobnými zelenými kvetmi preto občas pretrváva aj v súčasných určovacích príručkách. ^{1 4}

Stanovište a rozšírenie

Rumoviská, okraje ciest, obrábané polia a záhrady poskytujú tomuto druhu vhodné podmienky, najmä ak je pôda narušená, priepustná a bohatá na dusík. Fotosyntéza typu C4 mu umožňuje rýchlo rásť aj počas letných horúčav, keď sa rast mnohých iných bylín spomaľuje. ^{5 8}

Mimo svojho sporného pôvodného areálu sa Amaranthus viridis udomácnil na väčšine kontinentov. V Afrike, južnej Ázii, na Antilách a v Oceánii sa zbiera ako zelenina, ale zároveň sa považuje za burinu. Sporadický výskyt je zaznamenaný aj vo Francúzsku; nejde teda iba o rastlinu tropických polí. ^{6 7}

Životný cyklus a rozmnožovanie

Semená láskavca zeleného klíčia predovšetkým v teplej pôde od jari do leta. V chladnej pôde vzchádzajú pomaly a nerovnomerne. V trópoch môže kvitnutie a tvorba semien pokračovať takmer celý rok, kým v miernom podnebí sa sústreďujú na letné obdobie. ⁸

V každom súkvetí dozrieva množstvo čiernych lesklých semien šošovkovitého tvaru, len o málo širších než jeden milimeter. Zo zrelých súkvetí sa dajú ľahko zoškrabnúť nad nádobou. Jednoduchý zber pomáha vysvetliť, prečo sa popri listoch široko využívajú na jedlo aj semená. ⁴

Využitie a riziká

Mladé listy sa varia podobne ako špenát: v Indii ako saag, na Srí Lanke ako koora thampala, v západnej Afrike ako ewe tete a na Antilách ako callaloo. Uvádza sa vysoký obsah vápnika, až 2 243 mg na 100 g sušiny, a vitamínu C, až 790 mg na 100 g. Bielkoviny môžu tvoriť až 38 % suchej hmotnosti. ^{3 4}

Surové, pražené alebo na múku pomleté semená poskytujú 14–16 % bielkovín a 4,7–7 % tukov. Pripravujú sa z nich aj kaše a sušienky. Odvar z celej rastliny sa tradične používal pri úplavici a zápaloch ako sťahujúci prostriedok a proti črevným červom; ide o opis historického použitia. ³

Známa toxicita pre ľudí ani domáce zvieratá sa neuvádza. Na pôde bohatej na dusík však môže rastlina hromadiť v listoch dusičnany. Riziko sa spája najmä so zberom krátko po dusíkatom hnojení alebo so skrmovaním veľkého množstva rastliny hospodárskym zvieratám. ³

Odrody, zámeny a príbuzné rastliny

Pri druhu Amaranthus viridis nie je uznávaný záhradnícky kultivar a rastlina sa nešľachtí na okrasné účely. V teréne sa mení predovšetkým červenkasté sfarbenie stonky a hustota súkvetí. Tieto rozdiely samy osebe neznamenajú, že ide o odlišné pestované odrody. ¹

Podobné jedlé alebo burinné láskavce zahŕňajú Amaranthus graecizans, historicky zamieňaný s týmto druhom, Amaranthus blitum s veľmi podobnými listami a mohutnejší, dužinatejší Amaranthus dubius. Na rovnakých miestach často rastie aj Amaranthus retroflexus. Pri priamom porovnaní pomáha lysá stonka láskavca zeleného oproti drsnému chlpatému povrchu druhého druhu; tento znak možno rýchlo overiť pohľadom aj dotykom. ⁴

Hlavné zdroje

• Plants of the World Online / Kew, Amaranthus viridis L.
• International Plant Names Index, Amaranthus viridis
• Plants For A Future, Amaranthus viridis
• Wikipedia EN, Amaranthus viridis (slender amaranth)
• Wikipédia FR, Amaranthus viridis
• INPN / MNHN, Amaranthus viridis L., 1763
• USDA PLANTS Database, Amaranthus viridis (AMVI)
• Useful Tropical Plants (theferns.info), Amaranthus viridis